Pre nekompromisnosť a autoritatívne spôsoby si vyslúžil prezývku železný kancelár. Bol mimoriadne vzdelaný a schopný politik, ktorý zjednotil Nemecko. Časť historikov mu však vyčíta, že krajinu spojil silou, brzdil rozvoj parlamentnej demokracie a útočil na slobodnú tlač. Otto von Bismarck.
Nemecko ešte aj v 19. storočí zostávalo rozdrobené medzi desiatky samostatných kniežatstiev a slobodných miest. Rozliční panovníci sa krajinu pokúšali celé stáročia bez väčších úspechov zjednotiť. Musel prísť až Bismarck, ktorý nemecky hovoriace obyvateľstvo spojil do jednej ríše.
Jeho pragmatická zahraničná politika umožnila Nemecku vybojovať si významné postavenie v Európe a mať dobré vzťahy s väčšinou krajín. Výnimkou bolo vojensky potupené Francúzsko.
Vojak aj intelektuál
Celým menom Otto Eduard Leopold von Bismarck Schönhausen sa narodil sa do bohatej rodiny, ktorá žila v saskom meste Schönhausen. Jeho otec Karl vlastnil veľké pozemky a mal za sebou kariéru v pruskej armáde. Matka Wilhelmine bol vzdelaná intelektuálka, ktorej otec bol politikom.
Tieto faktory vplývali aj na rozvoj Ottovej osobnosti. Správaním a spôsobmi pripomínal pruského vojaka. Na druhej strane bol scestovaný, vyznal sa v literatúre a hovoril plynulo po anglicky.
Po štúdiu práva získal len málo zaujímavé administratívne zamestnanie v Aachene a Postupime. Rok slúžil v armáde a po návrate do rodiska sa zoznámil so svojou manželkou Johannou von Puttkamer. Napriek klebetám o Bismarckových neverách mali dlhé a šťastné manželstvo, v ktorom prišli na svet tri deti.
Zjednotené Nemecko mu najprv nevoňalo
Po revolúcii v roku 1848 sa dostal do dolnej komory pruského parlamentu a spočiatku patril medzi odporcov zjednotenia Nemecka. Obával sa, že by Prusko v takomto zväzku stratilo vplyv a indentitu.
Po neskoršom pôsobení vo Frankfurte však zmenil názor, stal sa pragmatickejším politikov a uvedomoval si, že silné Nemecko pod pruským vedením môže lepšie konkurovať Rakúsko-Uhorsku, Rusku či Francúzsku.
V tomto názore sa utvrdil potom, čo ako pruský ambasádor strávil štyri roky v Petrohrade a neskôr aj v Paríži.
Panovník Wilhelm I. ho po počiatočnej nedôvere v roku 1862 vymenoval za pruského premiéra i šéfa diplomacie. Bismarck rýchlo presvedčil o svojich schopnostiach, začal pracovať na zjednotení krajiny, v dôsledku čoho vyprovokoval vojny s Dánsko, Rakúskom a Francúzskom.
Paríž utrpel porážku v roku 1871, ktorú Prusi spečatili korunováciou Wilhelma I. za nemeckého cisára v Zrkadlovej sále zámku Versailles.
Nová nemecká ríša bola federáciou 25 štátov, ktoré mali v mnohých oblastiach autonómiu. Bismarck sa stal prvým ríšskym kancelárom.
Vojenské úspechy mu priniesli v Prusku obrovskú popularitu. Aj keď sám nikdy neriadil jednotky na bojisku, na verejnosti až do konca života nosil uniformu.
Neznášal socialistov
Bismarck položil základy silného Nemecka, ktoré sa rýchlo stalo ekonomicky najsilnejším štátom Európy. Medzi jeho čierne stránky však patria početné útoky na sociálnych demokratov. V roku 1878 presadil zákony, ktoré zakázali socialistické organizácie, mítingy i vydávanie červenej tlače. Ich voličov sa snažil odlákať sociálnymi projektmi. Zaviedol zdravotné poistenie, robotníci dostávali dôchodky a obmedzil prácu žien a detí.
Išlo o prevratné zmeny, ktoré sa považujú za prvé pracovné zákony v Európe. Bismarck nimi položil základy nemecké sociálneho systému, ktorý pretrváva dodnes.
Aj napriek týmto vymoženostiam však počas jeho konzervatívnej vlády žila väčšina robotníckej triedy na hranici chudoby.
Kolonizátor Afriky
Medzi kontroverzné politiky patrí aj Bismarckova snaha germanizovať menšiny. Špeciálne napäté vzťahy mala jeho vláda s poľským obyvateľstvom.
Kancelár spočiatku nesúhlasil s myšlienkou, aby Nemecko malo kolónie. Tvrdil, že náklady na obranu a správu prevýšia zisky. Počas éry tzv. nového imperializmu v 80–tych rokoch sa však zúčastnil na delení Afriky a Nemecko získalo Ghanu a Togo, Kameron, Rwandu, Burundi, Tanzániu a Namíbiu.
Po sporoch s novým cisárom Wilhelmom II. ohľadom anti-socialistických zákonov i po problémoch pri hľadaní parlamentnej väčšiny Bismarck zo svojho postu v roku 1890 odstúpil. Istý čas žil na panstve v dnešnom Poľsku. Po smrti manželky sa presťahoval do Friedrichsruhu neďaleko Hamburgu, kde v roku 1898 zomrel.
Ešte za jeho života mu Nemci stavali pomníky, jeho meno nesie aj americké mesto v Severnej Dakote a nacisti si po ňom pomenovali slávnu bojovú loď.
