Hrôzy francúzskej revolúcie zmenili nálady v strednej Európe. Jozef II. na smrteľnej posteli na nátlak šľachty odvolal väčšinu reforiem, ktoré prospievali ľudu. Osvietenská monarchia, ktorá priniesla modernizáciu a národom sebavedomie, sa postupne zmenila na policajný štát vedený skostnatenou byrokraciou na čele s kancelárom jeho synovca, cisára Františka. V období metternichovského absolutizmu maďarský nacionalizmus ríša poznala už tridsať rokov. Pokúsila sa naň odpovedať tzv. Slovanská idea. Jej najznámejším ideológom a obávanou maturitnou otázkou sa stal Ján Kollár. Narodil sa 29. júla 1793.
Básne Ján Kollár skladal už ako desaťročný. Jeho otec však videl istotu pre syna v remesle a po návrate zo štúdií v Kremnici ho dal do učenia za mäsiara. Napriek logike dedinského prostredia Kollár odišiel z domu za štúdiom do Banskej Bystrice a odtiaľ na bratislavské evanjelické lýceum.
Študentský život v Bratislave nemal ľahký. „Chlieb a voda, to bola moja večera,“ spomína vo svojich Pamätiach.
Na pôde lýcea bol prvým prívržencom československej jazykovej a literárnej jednoty. Súhlasili s ním len dvaja mladí vzdelanci, budúci slávny český historik František Palacký a ešte jeden Kollárov krajan. Cez Palackého sa Kollár následne zblížil s českými vlastencami.
Najväčší národ monarchie
Kollár v Bratislave navštevoval aj prednášky z francúzštiny, angličtiny alebo taliančiny. Vďaka nim mal lepšie preniknúť do svojho vlastného národného jazyka, ktorým sa mala stať literárna českoslovenčina. Slovenčinu nepovažoval za samostatný jazyk, ale za nárečie.
Slováci podľa neho tvorili len vetvu českého kmeňa a spolu s ruským, poľským, srbským, chorvátskym a lužickým tvorili jeden národ. „Za jeho dědičné ozdoby považovati můžeme nábožnost, pracovitost, nevinnú veselost, milování své řeči a snášenlivost naproti jiným národům,“ opísal prednosti Slovanov v biblickej češtine, ktorá ho napokon rozdeľovala s Ľudovítom Štúrom.
Slovanstvo životnou filozofiou
Na Univerzite v Jene si obľúbil starú rímsku literatúru a nemeckú poéziu, stretol sa s Goethem a zažil nemecké sebavedomie pri oslavách tristého výročia Lutherovho vystúpenia na hrade Wartburg.
Dva roky po dokončení štúdií už ako vysvätený evanjelický kňaz napísal pre švajčiarsky časopis Aarau: „Nemeckí spisovatelia tiež radi zvysoka rozprávajú o Slovanoch a zriedka sa niektorý z nich dostane k slušnosti Herdera alebo Schlotzera.“
Čo ho však v skutočnosti trápilo, boli pomery v Uhorsku. Boj za uznanie slovanského národa bol na prvý pohľad len utopickou predstavou filozofov. „Žiaden kvet neprehovorí k druhému, musíš voňať tak ako ja!“ napísal o pomaďarčovaní Slovanov v Uhorsku.
Vo svojej kritike proti maďarským snahám pritvrdil: „Kým Maďar zhromažďuje rečové nástroje na vyslovenie svojho ,orom', čisto vokálna Slovenka už vyspievala pesničku.“
Herderova filozofia, ktorá videla Slovanov ako národ, ktorý bude viesť v budúcnosti ostatné, boli inšpiratívne pre mnohých národných obrodilcov. Slovenské hnutie však nemalo žiaden časopis, vedúcu osobnosť a nebolo organizované.
Hrdina stvorený básňou
Kollárova báseň Slávy dcéra vyprovokovala novú generáciu k riešeniu otázok, ktoré znepokojovali slovenskú inteligenciu už od čias Bernoláka. Báseň oslavuje Kollárovu lásku k Frederike Schmidtovej, žene, ktorá sa stala jeho manželkou až po rokoch nesúhlasu jej matky.
Lyrické vyznania pre éterickú krásku Mínu spája s ideálmi humanity, myšlienkou všeslovanskej vzájomnosti a so slovanskými mýtmi. Starobylosť slovanstva ho viedla k objaviteľským cestám po Európe a napokon k profesorskému titulu slovanskej archeológie.
Národnie zpiewanky, stredoslovenské piesne, ktoré Kollár vydal spolu so Šafárikom, prelomili umelecké trendy vychádzajúce z návratov k antike. Podnietili tak novú éru štúrovcov k zberateľskej činnosti.
Praktickými problémami politiky a ľudovou každodennosťou sa však Kollárova generácia nezaoberala. Na obyčajného človeka sa zamerali štúrovci.
Nepochopený
Štátne orgány a vplyvné maďarské hnutie sa všeslovanskej vzájomnosti báli. Jej predstaviteľov a nasledovníkov obviňovali z politického spojenectva s Ruskom a prenasledovali ich.
Kollárova predstava silného národa sa však nenaplnila. Slovakizovaná čeština nemala v Horných Uhroch úspech, bola pre obyčajných ľudí, väčšinou katolíckeho vierovyznania, nezrozumiteľná. Nesúhlasili s ňou aj mnohí zástancovia biblickej češtiny. Aj keď slovanská idea inšpirovala samotného Štúra, v štyridsiatych rokoch ju nová generácia obrodilcov považovala za umelo skonštruovanú.
Kollár ostro kritizoval uzákonenie spisovnej slovenčiny. Ako vládny dôverník vo Viedni organizoval rastúcu skupinu priaznivcov slovanskej idey. Rozkol v národných hodnotách Kollárovi neprial. V Slovenských novinách presadil pre češtinu len malý priestor v rubrike Světozor. Dočkal sa však aj obdobia, keď vláda nariadila ich vydávanie v češtine.
Príprav na nahradenie štúrovskej slovenčiny češtinou sa nevzdal až do svojej smrti vo Viedni.
