Bol prvým marxistom na západnej pologuli, ktorého do prezidentského paláca zvolili v demokratických voľbách. Chcel premeniť Čile na socialistický štát, ktorý by bol pre Latinskú Ameriku lepším vzorom ako Kuba. Biely dom a CIA však mali inú predstavu o tom, kam sa má uberať krajina, na ktorej medených baniach Američania zarábali. Vojenský puč v roku 1973 urobil ráznu bodku za ľavicovým experimentom Salvadora Allendeho.
„Všetci ľudia južne od Rio Bravo sa postavili, aby povedali: Dosť! Dosť bolo závislosti, dosť bolo útlaku, dosť bolo intervencií!“ hovoril v decembri 1972 na pôde OSN rozhodným hlasom čílsky prezident Salvador Allende. Jeho slovám postojačky tlieskal celý svet. Nikto nemohol ani len tušiť, že tento sympatický ľavičiar si o necelý rok prestrelí hlavu. Puškou, ktorú mu daroval kubánsky líder Fidel Castro.
Marxistické sny
Tri roky predtým, 3. novembra 1970 sa pred prezidentským palácom Moneda spontánne zhromaždili desaťtisíce Čiľanov. Vítali svojho nového prezidenta. Socialistický senátor Allende sľuboval vymaniť krajinu zo zaostalosti a potravinovej závislosti. Priepasť medzi boháčmi a chudobnými mala zmiznúť. Marxistické teórie sa mali dočkať praktického naplnenia.
Akademici Milton S. Eisenhower a John J. Johnson vyrátali, že až 75 percent poľnohospodárskej pôdy v Čile vlastnilo v 60. rokoch len päť percent obyvateľstva. Krajina dokázala pre vlastné potreby vyprodukovať len 30 percent potravín.
Jej najväčší vývozný artikel, meď, odchádzal z krajiny takmer zadarmo. Tri najväčšie bane na meď Chuquicamatu, Exoticu a La Africanu vlastnila americká firma Anaconda. USA odsávali čílsku meď bez licenčných poplatkov a s minimálnym zdanením.
La via chilena al socialismo (čílska cesta k socializmu) to mala zmeniť. Allendeho program rátal so znárodnením medených baní a väčšiny bankových inštitúcií. Vuskovicov plán, pomenovaný podľa ministra hospodárstva, fungoval.
Štátom kontrolovaná ekonomika vystrelila hospodársky rast na 12 percent, nezamestnanosť zosekala na 3,8 percenta a rast HDP sa prehupol cez osem percent. Zvýšenie platov robotníkom a zmrazenie cien prezidentským dekrétom však nesľubovali nič dobré.
Intervencia Bieleho domu
Allende to však vtedy nevidel. Užíval si obrovskej popularity medzi robotníkmi a debatoval s Fidelom Castrom, ktorý svoju návštevu v Čile predĺžil na mesiac, o ďalších socialistických výzvach a hrozbe imperialistických veľmocí. Vášnivé diskusie sa však viedli aj vo Washingtone a v Moskve.
Kým americký prezident Richard Nixon videl v transformujúcom sa Čile hrozbu rozšírenia sféry sovietskeho vplyvu do Južnej Ameriky a stratu lacného zdroja nerastných surovín, v Moskve hútali, ako Allendeho presvedčiť, aby bol napriek ústave ochotný použiť násilie proti opozícii.
Tá využila obavy Bieleho domu a svoju kampaň si nechala financovať z vrecák Spojených štátov. Ich nátlaková politika začala zadrhávať súkolesie čílskej ekonomiky skôr, ako bol na to Allende pripravený.
Šplhajúca sa inflácia vyhnala v októbri 1972 do ulíc prvých nespokojných ľudí. Vodičov kamiónov, menších podnikateľov a študentov.
V obchodoch zívali prázdne regály a napätie medzi pôvodnými obyvateľmi a bielou elitou, ktorá sa v krajine usadila, narastalo.
Puč, ktorý začal diktatúru
Allende urobil v auguste 1973 pre zaistenie lojality vojakov zo šéfa armády Carlosa Pratsa ministra obrany. Prerátal sa však. Po kritike generálov sa musel Prats vzdať oboch funkcií. Na čele ozbrojených síl ho nahradil Augusto Pinochet.
Parlament medzitým obvinil Allendeho z protiústavných krokov, potláčania slobody prejavu či z nezákonného znárodňovania fariem. Inflácia dosiahla päťstopercentnú úroveň a krajina bola na pokraji chaosu. V septembri 1973 koketoval Allende s myšlienkou na vypísanie nových volieb. Neskoro.
Armáda vzala palác Moneda útokom. Slová Allendeho na vlnách rádia boli jeho poslednými. Potom stlačil spúšť. Tento výstrel začal v Čile krvavú éru diktatúry Augusta Pinocheta a zrodil ľavicovú ikonu, ktorú čílsky básnik Pablo Neruda nazval „nesmrteľnou mŕtvolou“.
