Nadávky z úst politikov sú už na dennom poriadku. Voliči si zvykli, často to berú ako dôkaz toho, že aj politik je jedným z nás.
BRATISLAVA. Keď sa černošský baptistický kazateľ a aktivista Jesse Jackson nedávno preriekol, že by Barackovi Obamovi najradšej odrezal „gule“, americká verejnosť bola šokovaná.
Jackson sa v televízii Fox News rozohnil nad tým, že demokratický kandidát na prezidenta v černošských komunitách príliš moralizuje a vyvyšuje sa nad jej členov. Na jeho slovách by nebolo nič zlé, ak by sa mu na jazyku nepošmykol vulgarizmus.
Išlo o nedopatrenie? Bol to úmysel? Hovorili by médiá o kritike Obamu z úst popredného afroamerického reverenda, aj keby ju on sám neokorenil o šťavnaté slovíčko? Jesse Jackson nie je zďaleka jediným politikom, ktorý vie, že uši voličov prepočujú akúkoľvek dôležitú myšlienku. Nikdy však nie vulgarizmus.
Slovník pracujúcej triedy
Šťavnatý slovník bol dlho výsadou pracujúcej triedy. Chlapi vo fabrikách sa bavili o prízemnostiach, ktorými si krátili čas v tvrdej práci. Témou a inšpiráciou zároveň bol pre nich sex.
Dostojevskij raz povedal, že Rusi vedia vyjadriť celú škálu ľudských pocitov jediným slovom, ktoré sa však neodváži napísať. Myslel na výraz chuj.
Ruský robotnícky slang, nazývaný tiež mať, vznikal v gulagoch a väzniciach, aby nakoniec presiakol do ulíc a medzi mládež. Ultranacionalista Vladimír Žirinovskij rád opisoval, ako prezident Putin tiež skĺzol k jeho použitiu, keď generálovi Ziuganovovi vysvetľoval, že „my kurva nepotrebujeme vojenskú základňu na Kube!“ Ruský spisovateľ Viktor Jerofejev v týždenníku New Yorker píše, že keď v jednej sovietskej fabrike zakázali používať tento slang, po roku zistili, že zaostáva za plnením plánu. Robotníci mali totiž pre každý stroj len vulgárny názov.
Priblížiť sa najnižšej vrstve
Keď politici na verejnosti zrazu siahnu po vulgarizme, pre ľudí zdola je to gesto, že ten človek hore je jedným z nás. Keď predseda SNS Ján Slota označil Pála Csákyho z SMK za „lajno“, pre mnohých ľudí sa stal hrdinom. Premietol ich nenávisť voči jednej z menšín do otvoreného ataku, za ktorý sa môžu anonymne skryť všetci.
„V niektorých spoločenstvách fungujú vulgárne slová ako identifikačný znak. Podľa výrazov sa pozná, či je to náš človek,“ povedal ešte v roku 2001 denníku SME psychológ Anton Heretik.
Ukážkovým príkladom je taliansky premiér Silvio Berlusconi. Keď pred študentmi na milánskej univerzite nazval britskú expremiérku Margaret Thatcherovú slovom „gnocca“, čo je vulgárny výraz pre ženský pohlavný orgán, hlavne mužská časť obecenstva na seba spiklenecky žmurkla. Chlapi v Taliansku takto označujú atraktívne ženy ako objekty svojich sexuálnych túžob.
Nadávky ako uvoľnenie
Berlusconi si osvojil správanie, ktorým sa identifikuje s tými, ktorí žijú v najťažších podmienkach. Nemá na tlačovke problém povedať, že bude odpovedať aj na Prodiho „koko..ny“, či vztýčiť prostredník.
Ten českým poslancom ukázal aj ich premiér Mirek Topolánek. České médiá už dlhší čas poukazujú na vulgárne spôsoby predsedu vlády. Podobne ako jeho predchodca Miloš Zeman, ktorý označil novinárov za žumpu, aj Topolánek má najväčší problém so žurnalistami. „Běžte do prdele,“ prekvapil reportéra televízie Prima svojou odpoveďou na jeho otázku. Európsku ústavu zase označil za „obrovský shit“.
Štúdia Norwich's University of East Anglia o praktikách líderstva zistila, že používanie zakázaných slov môže dokonca zvýšiť tímového ducha. „Vulgarizmy slúžia na vytvorenie pocitu solidarity a tiež ako mechanizmus na zvládanie stresu. Ich zakazovanie môže viesť k opaku,“ cituje BBC profesora univerzity Yehudu Barucha.
Zodpovednosť pred ľuďmi
Politici ako verejní činitelia, ktorí sú občanom stále na očiach, však istým spôsobom reprezentujú modus správania, ktorý by mal byť pre spoločnosť vzorom. Pravidlo, že čím viac znamenáte, tým menej kiksov si môžete dovoliť, pre nich platí dvojnásobne. Aj sovietski hokejisti zvykli vulgárne nadávať počas zápasov Kanaďanom, ale nadávkami sa len hecovali k lepšiemu výkonu. Po zápase si však podali ruky. Keď politik urazí voliča, neexistuje na to ospravedlnenie.
Dobre si to uvedomil aj francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, ktorý na poľnohospodárskom veľtrhu nedokázal udržať svoje emócie na uzde. Potľapkal istého pána v dave po pleci, a keď sa ten ohradil, aby sa ho nedotýkal, odvrkol mu: „Tak vypadni, ty chuj!“ Mnohí voliči však nad prešľapmi svojich politikov prižmúria oči. Tolerujú tak svojim zástupcom vo vláde to, čo napríklad nestrpia u svojich detí.
Nadávanie stratilo zmysel. Stalo sa zvukom. Keď dnes poviete exkrement, ľudia sa pohoršene otočia. Keď poviete hovno, ani sa neotočia.
Jan Werich, český komik a herec
