Bezprostredne po víťaznom ťažení ulicami Havany prišiel v apríli 1959 do Spojených štátov Fidel Castro, aby zaútočil šarmom. Mladý Castro – mal len 32 rokov – si najal firmu v oblasti public relations, usporiadal tlačové konferencie, odpovedal na otázky, jedol hotdog.
Opakovane sa dištancoval od komunizmu. No zamietli mu stretnutie s prezidentom Dwightom Eisenhowerom a po tom, čo sa vrátil na Kubu, spojil sily so Sovietskym zväzom a Nikitom Chruščovom.
Keby bolo keby
Ako sa senátori Barack Obama a John McCain neustále hašteria o to, či by sa nasledujúci prezident mal rozprávať s Iránom, Castrov príklad predstavuje dokonale vábivú otázku: Čo keby?
Alebo, presnejšie povedané, mohla sa Amerika vyhnúť 50 rokom nepriateľstva – vrátane kontaktu s jadrovou skazou keby Eisenhower mladého revolucionára mocne objal?
Nie je to pravdepodobné. Väčšina historikov tvrdí, že obaja muži potrebovali toho druhého ako nepriateľa až priveľmi na to, aby videli politické výhody zo skorého zblíženia.
Eisenhower potreboval ukázať, že obstojí popri novej kubánskej vláde, ktorá bola odhodlaná znárodniť americké majetky, zatiaľ čo Castrova vlastná legitimita bola v mnohých ohľadoch založená na jeho anti-amerikanizme.
Inými slovami: Bol to klasický okamih, kedy by rozhovor s nedôveryhodným protivníkom pravdepodobne nikam nebol viedol. Okamih, o akom McCain hovorí, že nastal teraz, keď obviňuje Obamu z naivity, lebo si myslí, že hovoriť priamo so súčasným iránskym prezidentom o jadrovom programe jeho krajiny môže niečo priniesť.
Podstata ich sporu sa odohrala minulý mesiac v príhovoroch pred tým istým publikom: Výborom pre americko-izraelské štátne záležitosti.
„Je ťažké nájsť,“ povedal McCain, „čo by takýto summit s prezidentom Mahmúdom Ahmadínedžádom v skutočnosti priniesol za zisk, okrem hŕstky antisemitských tirád a svetového publika pre muža, ktorý popiera jeden holocaust a hovorí pred nadšeným publikom o rozpútaní druhého.“
Obama koriguje
Obama zareagoval na druhý deň, keď povedal, že mal na mysli – „urobím všetko, čo je v mojich silách“, aby Irán nezískal bombu – „počínajúc agresívnou zásadovou diplomaciou bez sebaničivých podmienok, ale s jasným pochopením našich záujmov“.
Vráťme sa však ku Castrovi. Sotva dva roky po jeho návšteve vo Washingtone boli Spojené štáty a Sovietsky zväz na pokraji jadrovej konfrontácie pre sovietske rakety na Kube.
John F. Kennedy a Chruščov si verejne búšili do hrude. „Kennedy uprednostňoval letecký útok,“ píše Michael Dobbs vo svojej knihe O minútu dvanásť: Kennedy, Chruščov a Castro na pokraji jadrovej vojny. „Chruščov vážne rozmýšľal, že dá svojim veliteľom na Kube oprávnenie použiť jadrové zbrane.“
No za zatvorenými dverami obaja muži vytvorili tajný komunikačný kanál. Kennedy poslal Chruščovovi list a jeho brat Robert F. Kennedy pozval sovietskeho veľvyslanca vo Washingtone, Anatolija Dobrynina, do svojej kancelárie na stretnutie v neskorý sobotňajší večer. A vďaka tejto improvizácii svet vycúval z vojny. Dokonca aj prezident Bush, asi najväčší zástanca názoru „My sa nerozprávame s nepriateľom“, prešiel od čierno-bielej rétoriky v tejto otázke k sivej.
Aj neoblomný Bush zmäkol
Riceová, tak ako McCain, ostáva neoblomná, že nie je vhodný okamih na priame rozhovory s Iránom. Veľvyslanec Crocker mal niekoľko kôl rozhovorov so svojimi iránskymi kolegami o problémoch súvisiacich s Irakom, z ktorého sa Obama aj chce, aj nechce rýchlo stiahnuť. McCain by tam zostal aj sto rokov, keby bolo treba.
Bush poslal v decembri vrúcny list samotárskemu severokórejskému vodcovi Kim Čong-ilovi, a neskôr oznámil Kongresu, že sťahuje Severnú Kóreu zo zoznamu štátnych sponzorov terorizmu po jadrovej dohode, ktorú dosiahol za pomoci – koho iného Číny.
Mnohí odborníci na zahraničnú politiku tvrdia, že od McCaina očakávajú, že bude rovnako pružný ako jeho predchodcovia, ak bude zvolený.
„Všetci prechádzajú od zavrhovania nepriateľa k zrodu myšlienky, že riešením je diplomacia,“ hovorí Hunt, historik z Univerzity Severnej Karolíny. „Je zaujímavé, ako rýchlo môže nastať táto zmena postoja.“
Autor: Helen Cooperová New York Times
