V roku 325 sa v meste Nice odohral prvý ekumenický kresťanský koncil, ktorý určil smerovanie kresťanstva. Kresťanstvo sa už predtým stalo tolerovaným náboženstvom a začalo dominovať Rímskej ríši. Cisár Julián sa to snažil zvrátiť, no nepodarilo sa mu to. Zomrel 26. júna 363.
Kresťanstvo bolo v prvých troch storočiach prenasledovaným náboženstvom. Jeho predstavitelia i veriaci sa vraj snažili rozvrátiť jednotu Rímskej ríše. Raní kresťania preto zažívali prenasledovanie mašinériou vládnej moci, najmä za vlády cisára Diokleciána, ktorý zomrel v roku 305.
Po jeho smrti sa pomery uvoľnili a v roku 313 vydávajú Konštantín a Licinius Milánsky edikt o slobode vierovyznania, ktorým prakticky zrovnoprávňujú kresťanstvo s ostatnými náboženstvami v Ríme.
Zvrátiť sa to pokúsil cisár Julián, posledný nekresťanský cisár v Ríme. Nepodarilo sa mu to, 27. februára 380 sa kresťanstvo stalo oficiálnym rímskym náboženstvom.
Ťažké detstvo
Flavius Claudius Iulianus sa narodil v roku 332 v Konštantínopole (dnes Istanbul) ako syn nevlastného brata cisára Konštantína. Po smrti Konštantína nechal jeho kresťanský nástupca Konštantín II. vyvraždiť Juliánovu rodinu a potom ho prinútil podriadiť sa prísnej výchove v duchu kresťanského arianizmu. Arianizmus bola heretická vetva raného kresťanstva, ktorá Ježiša a Boha nepovažovala za tú istú osobu, čo sa prieči učeniu a Svätej Trojici. Po návrate z exilu, do ktorého ho spolu s nevlastným bratom Gallusom poslali, sa vrhol na štúdium novoplatonizmu.
Práve novoplatonizmus, ktorého isté odnože zdôrazňovali magické a mystické prežívanie, obrady a rituály, na Juliána výrazne zapôsobil. Rovnako ako koncepcia Boha, z ktorého „vyžaruje“ svet.
Politická kariéra
Gallus, Juliánov nevlastný brat sa po rôznych mocenských bojoch stal v roku 351 „cisárom“ východnej časti ríše. Rím totiž rozdelil na dve správne časti Dioklecián v roku 285. Ako panovník však používal tyranské metódy a o tri roky neskôr ho popravili. Juliána vtedy pre istotu uväznili.
V roku 355 sa však Julián stal cisárom západnej časti ríše. Nasledovali ťaženia proti germánskym kmeňom, v ktorých bol úspešný. Časť svojej armády musel na príkaz cisára Konštantína II. poslať na pomoc v boji proti Peržanom, čo vyvolalo vzburu. Následné konflikty sa stávali zámienkou na občiansku vojnu, ale ríša sa jej vyhla vďaka smrti Konštantína II. Julián sa potom stal jeho nástupcom.
Reformy
Ihneď začal s reformou ríše. Nepáčil sa mu luxus ani eunuchovia v úradoch. Musel sa však brániť útokom „barbarov“. Preto potreboval zlepšiť život obyvateľstva: potom by nevznikali vzbury.
Sám vladár bol pritom askéta, čo sa chudobným ľuďom páčilo. Nerozhadzoval na zbytočnosti, pričom štátny systém považoval za neefektívny a skorumpovaný. Začal aj s územnou reformou a prerozdelením právomocí, čím zvyšoval význam lokálnych miest na úkor impéria. Na druhej strane však moc centralizoval do svojich rúk.
S oživením minulej slávy a moci Ríma prišla aj snaha vzkriesiť „staré“ hodnoty. Pre Juliána to bol helenizmus a „pohanské“ kulty. Oživil panteizmus a emanácie, Jedno a jeho hypostázy, novoplatonizmus i stoicizmus.
Od kresťanov požadoval návrat cenností, ktoré ukradli z pohanských chrámov. Kresťanstvo však nezakázal, ani ho nechcel zničiť, len sa ho snažil vytlačiť zo štátnych štruktúr.
Naopak, vydal niekoľko ediktov, ktorými zrovnoprávňoval viery či zlepšoval systém vzdelávania.
Ku koncu života však urobil niekoľko chýb. Tou najväčšou bol nezmyselný útok na Peržanov, ktorí sa usilovali o mierové riešenie konfliktu.
Možným vysvetlením je, že Julián tvrdil, že je inkarnáciou Alexandra Veľkého. Počas ústupu z perzského územia však utrpel zranenie kopijou, nie však smrteľné. Niektoré legendy však vravia, že ho potom zavraždil vlastný kresťanský vojak.
 |
