Baracka Obamu ešte nikto neprekukol

Odvrátená tvár Baracka Obamu pripomína Machiavelliho. Amerika ho ešte nepozná, ale zbožňuje jeho povesť liberálneho exota.

Tento demokratický kandidát na prezidenta pôsobí dojmom šokujúco vyrovnaného víťaza. O sebe Barack Obama napísal, že v politike má „strašidelné šťastie“. Jeho vzostup sprevádzajú vysoké ambície a sebaovládanie. Aký je však naozaj?

Neprekuknutý

Ešte na Harvarde odmietol prestížny post na federálnom odvolacom súde, aby vzal miesto komunitného organizátora. Už ako 33-ročný napísal auto­biografiu, a ďalšiu o púhych 11 rokov neskôr. Len po dvoch ro­koch v americkom Senáte za štát Illinois oznámil, že bude kandidovať na prezidenta.

Má dar vsugerovať ľuďom, aby sa v ňom videli, a ponúka záhadný úsmev. „Som ako Rorschachov test,“ prirovnal sa k známemu psychologickému testu vnímania machúľ a škvŕn v rozhovore pre New York Times. „Aj keď ma ľudia vo finále považujú za sklamanie, môžu niečo získať.“

Je liberálom, ktorý podporuje reguláciu Wall Street, rokovania so zahraničnými nepriateľmi a stiahnutie sa z Iraku. Hovorí výrečne o rozdelení Ameriky na rasy a triedy a tvrdí, že stará rétorika rasovej nespokojnosti sa sama vyčerpala.

No jeho teória, že vie preklenúť ideologické rozdiely amerického národa bez toho, aby to riešil vojnou, zanecháva v niektorých Američanoch pocit, že to z jeho úst znie príliš jednoducho a že ako politika ho ešte len treba prekuknúť.

Viac než raz sa už potkol a tápal. Senátorka Hillary Rodham Clintonová ho zmiatla, zatlačila do defenzívy, jeho zlosť bola vtedy až príliš zjavná. Zamilováva sa do svojich slov a možno aj do slávy.

Jeho manželka Michelle, tiež absolventka Harvardu a právnička, radí Obamovi, aby sa zriekol ratia a prijal inštinkt.

Literárne a metaforicky ho vzdelávali mimo Ameriky. V Indonézii • eho belošská matka a na Havaji jeho belošskí starí rodičia. Je presvedčeným Američanom, ale má sklony dívať sa na politiku nezaujatým okom outsidera.

Sám seba opisuje ako osamoteného mladíka, hoci len málokto z jeho priateľov si ho pamätá naozaj samého. A zrejme zveličil aj svoje mladícke experimentovanie s marihuanou.

V novembri minulého roku sa ho na to volič z Iowy spýtal, a na rozdiel od Billa Clintona priznal, že šlukoval. „Nikdy som to nepochopil,“ povedal. „Veď išlo o to – šlukovať.“

Normálny exot

Má povesť prírodného a umierneného človeka. Zriedka prejavuje na verejnosti vzrušenie nad volebnými víťazstvami a porážkami.

Keď mu vo februári povedali, že vyhral volebné zhromaždenie v Maine, prevažne belošskom štáte, kde očakával prehru, prikývol a zamrmlal „to je skvelé“ a vrátil sa k telefonátu.

Žartuje s agentmi tajnej služby, ktorí ho strážia a sám nosí tašky z lietadiel a autobusov. Preferuje čaj pred pohárikom džinu, lososa pred steakom, ovocný tanier pred hranolčekmi. Žartuje, že do seba leje pivo, ale jeho alkoholické hody sa rátajú na pár glgov, v snahe dokázať, že je „normálny chlap“.

A je vidieť, že je zelenáč. V diskusiách inklinuje k nevypočítateľnosti, v jednej chvíli je autoritatívny, v nasledujúcej defenzívny a plachý. Plamenne reční na zhromaždeniach, ale v dňoch trvajúcich 18 pracovných hodín znie odmerane a hádavo.

Môže sa doňho nenápadne vkradnúť aj nafúkanosť. Naznačil napríklad, že jeho mladícke cesty do Ázie a Európy z neho urobili informovanejšieho človeka v zahraničných otázkach než Hillary Clintonová či republikán John McCain.

Jeho ľútosť za časom, ktorý nemôže stráviť s dcérami, je zjavná. V lietadle nedávno opisoval nočné telefonáty domov. Deväťročná Malia je zhovorčivá, vyrapoce každú podrobnosť svojho dňa. Zato šesťročná Saša, ktorú prezýva Chladivý vánok, je vždy jednoslabičná.

„Aký si mala deň?“ „Fáááájn,“ Obama napodobňuje jej ľahostajný tón. Kampaň dovolila tomuto ambicióznemu mužovi stráviť za posledný rok len desať dní doma.

Takže protirečenia sa hromadia. Je pozorovateľ a tulák, ktorý našiel domov v Chicagu, kde si vytvoril dospelú identitu, v neposlednom rade ako čer­noch. Zároveň je však idealistom, ktorý sa snaží dostať do stredobodu záujmu národa s intenzitou stopárskeho psa a zisťuje, že má najvyššiu cenu priam na dosah ruky.

Inštinkt pokrového hráča a zručnosť golfistu

V súkromí si drží oponu normálnosti. Celé mesiace sa snažil uchovať si starú e-mailovú adresu a mobilné číslo, až kým ho priatelia nepresvedčili, že je blázon.

Ak existuje umenie žiadať o radu, Obama je v ňom majstrom. Miluje možnosť položiť niekomu ruku na plece a šepkať do ucha. „Ale Bože, ten rečnícky štýl. Priveľa zadŕhania, páuz, priveľa Harvardu a nie dosť domáceho chicagského prízvuku,“ kritizoval svojho priateľa bývalý sudca Abner J. Mikva.

Obama si bral lekcie z kostola. „Počúval modely reči, ako dostať ľudí do varu,“ spomína si Mikva, teraz 81-ročný. „Je to skoro baptistická tradícia priviesť niekoho k tranzu a Bože, on teraz robí práve to.“

Ako začínajúci politik sa naučil veľmi rýchlo hrať poker a neskôr sa vrhol na golf. Triafal jeden chybný úder za druhým. „Nebol to žiaden Tiger Woods,“ hovorí senátor Terry Link, skúsený demokrat. Napokon sa Obama naučil hrať smerom na jamku – a objavil nové miesto na dobýjanie politiky.

To všetko znie odzbrojujúco, ale je v tom cítiť náznak ocele. Pri voľbách do Senátu v roku 1996 využil formálne záležitosti na odstránenie rivalov z volebných lístkov, až kým nekandidoval bez oponenta.

Jeho tím teraz zastavil pokusy zopakovať neuznané primárky v Michigane a na Floride. Stranícky kompromis odrovnal Clintonovú z hry. Starý chicagský zdroj hovorí, že Obama akoby čítal Machiavelliho. Ako dodáva bankár, ktorý hrá s Obamom basketbal, začína pokojne, ale je známy vzrušením, keď jeho lopty padajú do koša.

Ako ho vidí svet

Analytici a politici predbiehali vo zveličovaní víťazstva Baracka Obamu v súboji o demokratickú nomináciu. Má symbolizovať porážku rasizmu a nádej, že Amerika sa odkloní od vojnychtivej politiky Bushovej éry.

Šéf politickej strany francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho Patrick Devedjian nazval kandidatúru Baracka Obamu „nádherným obrazom Ameriky“. „Je veľkou nádejou pre svoju krajinu a pre mier na celom svete,“ dodal.

Niektorí sa však odkláňali od proobamovského prúdu. Josef Joffe, vydavateľ prestížneho nemeckého týždenníka Die Zeit, napísal: „Našu náladu môže ovplyvňovať ilúzia – upokojujúci obraz, že to nie je Amerika, ale George Bush, ktorý je problémom. Odíde kovboj, príde zmena a nádej a my môžeme Ameriku opäť milovať.“

V Pakistane vysielali Obamov víťazný prejav v priamom prenose. „Vo vzťahoch k Pakistanu by malo dôjsť k pozitívnej zmene,“ hovorí Munaway Akhtar, prominentný právnik v Islamabade. V Bagdade veľkú zmenu nečakajú. „Americká stratégia v Iraku sa nezmení,“ hovorí miestny poslanec Abbas al­Bayati.

V Kosove by v Bielom dome videli rovnako radi McCaina aj Obamu. Veď obaja podporili jeho nezávislosť.

Entuziazmus sa šíril aj do Bruselu. Podpredseda socialistov v europarlamente Jan Marinus Wiersma vyhlásil: „Obama reprezentuje zmenu, ktorú v Európe tak dlho čakáme. Dúfame, že vyhrá.“

Alan Cowell

© New York Times

Autor: Michael Powell New York Times