Mesiac bol dlho alfou a omegou kozmických programov oboch veľmocí - Sovietskeho zväzu i Spojených štátov amerických. A bol aj predmetom najväčšieho súťaženia. Sovietsku guráž symbolizoval projekt Lunochod.
Moskva a Washington sa snažili predbehnúť jeden druhého, doletieť na Mesiac rýchlo, zaviesť tam skôr techniku, obletieť ho čo najviackrát a nechať po jeho povrchu prejsť svojho občana. Asi je spravodlivé, že vlastne nevyhral nikto. Niekedy sa lepšie darilo Američanom, inokedy zbierali body Sovieti.
Mesačný program Luna
Sovietsky „mesačný program“ sa oficiálne začal 2. januára 1959. Vtedy automatická stanica Luna 1 po prvý raz v histórii dokázala na Mesiac doletieť.
Aj keď z pohľadu pozemšťana pohybujúceho sa v celkom „prízemných“ rozmeroch bola vzdialenosť od Mesiaca, v ktorej sa stanica nachádzala, stále ešte obrovská - 5 tisíc kilometrov.
To však stačilo na to, aby bolo po prvý raz prakticky dokázané, že Mesiac nemá magnetické pole. Potom sa Luna 1 vydala na heliocentrickú obežnú dráhu. Vtedy začala obiehať okolo Slnka a stala sa tak prvou umelou planétou. Sovieti ju nazvali príznačne - Mečta (Sen).
Uplynuli dva mesiace. V amerických laboratóriách a výskumných vesmírnych centrách sa z hláv kúrilo nejednému vedeckému tímu.
Plán bol, samozrejme, let aparátu na Mesiac uskutočniť ako prvý, nie všetky plány sa však daria bez zvyšku plniť. A tak v tejto disciplíne už budú Američania navždy druhí.
Tretieho marca 1959 preletel americký prístroj 60tisíc kilometrov od Mesiaca.
V tom istom roku ešte Sovieti stihli naštvať svojich súperov tým, že uskutočnili prvý „pád“ na Mesiac - prístroj sa vrútil do Mora dažďov 14. septembra 1959. Američanom sa to podarilo až o tri roky, a to navyše chceli kultúrne pristáť, čo sa nepodarilo, a zopakoval sa fakticky pokusný pád na povrch vesmírneho telesa.
Ešte v roku 1959 sa Sovietom podarilo po prvý raz Mesiac vyfotografovať z odvrátenej strany. Lenže sa tak veľmi vyčerpali, že nasledujúce roky patrila aktivita Američanom.
Fotografovali a lietali, ale až do roku 1966 sa ani im, ani Sovietom nedarilo mäkké pristátie. Tretieho februára 1966 sa opäť ZSSR mohol radovať.
Po Lune prišiel Lunochod
Bol to sovietsky prístroj Luna 9, ťažký sto kilogramov, ktorý na Mesiaci skutočne pristál a na Zem nahlásil, že povrch telesa je naozaj tvrdý.
Pamätné miesto nazvali „Rovina pristátia na Mesiaci“ nachádza sa v tesnej blízkosti slávneho krátera Cavalerius.
Keď Slnko vystúpilo 7 stupňov nad obzor, začala sonda snímkovanie povrchu Mesiaca. Poslednou panoramatickou fotografiu odoslal prístroj na Zem v máji 1966.
Sovieti právom slávili zasa jedno vedecké, kozmické víťazstvo. O tri roky neskôr im nevyšlo nasadenie kozmického vozidla Lunochod na Mesiaci. Zničilo sa krátko po štarte.
Moskva sa nevzdala a začala pracovať na Lunochode 1. Keď ho v roku 1970 na Mesiac vyniesla sonda Luna 17, vôbec prvýkrát sa na Mesiaci ocitol človekom zo Zeme ovládaný robot.
Pár robotov so spektrometrom, röntgenovým teleskopom a laserom začalo skúmať mesačný povrch. V roku 1973 ich nahradil starší braček Lunochod 2.
Aj jeho úlohou bolo zbierať obrázky z Mesiaca. Robot, mesačný pútnik, poháňal solárny panel a zohrievalo vysokorádioaktívne polónium210. Lunochod 2 bol posledným ruským vyslancom na Mesiaci. Za štyri mesiace prešiel takmer 40 kilometrov a poslal domov tisíce televíznych záberov.
Aj keď nakoniec to bola americká noha, ktorá sa po prvý raz dotkla tohto vesmírneho telesa, na jeho prieskum prispeli Sovieti i Američania rovnakou mierou.
Autor: Agentúra Epicentrum
