Choroba AIDS je metlou moderného veku. Zomreli na ňu desiatky miliónov ľudí, ďalšie desiatky miliónov sú nakazené. Prvý článok o víruse, ktorý chorobu spôsobuje, napísali francúzski vedci v časopise Science 20. mája 1983. Vedúcim tímu bol Luc Montagnier.
Článok vedcov z Pasteurovho ústavu v Paríži sa začínal nenápadne ako prakticky všetky vedecké články, ktoré vošli do histórie: „Z lymfatickej uzliny pacienta so symptómami predchádzajúcimi ochoreniu AIDS sme izolovali retrovírus...“.
Nešťastný začiatok
Súčasťou článku bola snímka nového vírusu, ktorý ešte nemal meno - názov HIV dostal až o tri roky neskôr. Ako prvý ho uvidel začiatkom februára 1983 Charles Dauguet z laboratória elektrónovej mikroskopie Pasteurovho ústavu.
Parížski vedci netvrdili, že našli pôvodcu AIDS. Nemali na to ešte dostatok dôkazov, no tušili, že sú mu na stope.
V tom istom čísle Science vyšli ďalšie tri články o AIDS. Všetky opisovali iný, aj keď podobný vírus, ktorý objavil Američan Robert Gallo. Keďže práve on bol vtedy najznámejším odborníkom na výskum tejto choroby, reportér Science si v komentári podrobne všimol iba prácu amerického tímu; o Francúzoch sa zmienil jedinou vetou. Možno aj preto trvalo niekoľko rokov, kým si vedecký svet uvedomil francúzske prvenstvo.
Spor na najvyššej úrovni
Najskôr sa však ešte odohral spor na najvyššej úrovni. Prebiehal medzi Pasteurovým ústavom a americkou vládou. Išlo v ňom najmä o to, kto má autorské práva na test stanovujúci protilátky proti AIDS, a to už nebolo iba o prestíži, ale aj o peniazoch.
Medzitým zomierali ľudia. Koncom roku 1984 v USA vedeli takmer o ôsmich tisíckach nositeľov nebezpečného vírusu, z ktorých 3665 zomrelo. Na AIDS zomrel aj herec Rock Hudson, prvá známa obeť choroby. O rok neskôr vylúčili zo školy trinásťročného hemofilika Ryana Whita, ktorý sa nakazil pri transfúzii. Báli sa, aby neohrozil ďalších. Strach sa šíril ako cunami a vedci sa hádali o patent.
Celá záležitosť začínala prerastať do škandálu. Pomocnú ruku ponúkol aj známy vedec Jonas Salk, ktorý v polovici 20. storočia riešil podobné ťahanice okolo svojho objavu vakcíny proti obrne.
Patentové záležitosti sa urovnali, k čomu prispelo i dlhé rokovanie medzi Gallom a Montagnierom v deň, keď mal Gallo oslavovať svoje päťdesiatiny. Namiesto nad šampanským ich strávil nad konečnou verziou chronológie výskumu AIDS.
Hľadanie vakcíny
Záverečným akordom bolo stretnutie amerického prezidenta a francúzskeho predsedu vlády v Bielom dome. V marci 1987 Ronald Reagan a Jack Chirac vyhlásili, že ich dohoda otvára „novú epochu vo francúzsko-americkej spolupráci“ a umožní im spojiť sily v boji s touto hroznou chorobu v nádeji, „že sa čoskoro dočkáme očkovacej látky alebo účinnej liečby.“
Odvtedy sa lieky proti AIDS veľmi zdokonalili, no chorobu možno stále iba potlačiť, nie vyliečiť. Optimistické je, že rok 2007 bol prelomový, lebo prvý raz v histórii sa zastavil nárast počtu smrteľných prípadov AIDS (2,1 milióna oproti 2,3 miliónom v roku 2006).
Pokiaľ ide o vakcínu, na jej vývoji stále pracujú najlepší vedci. Ich nádeje nedávno schladil David Baltimore, nositeľ Nobelovej ceny z roku 1975, ktorého výskum bol pre nájdenie vírusu HIV kľúčový.
Vyhlásil, že sú teraz v situácii, keď sa zúfalo snažia skórovať v závere zápasu z posledného voľného kopu. „Pokúšame sa skombinovať génovú terapiu, imunoterapiu a liečbu kmeňovými bunkami, čo sú všetko najmodernejšie, no veľmi zložité postupy,“ povedal.
HIV je však stále o krok vpredu a nachádza cesty, ako trvalými mutáciami totálne popliesť imunitný systém. Víťazstvo je podľa Baltimora v hmle.
