Klasik slovenskej populárnej hudby a zakladateľ slovenskej operety a tanga Gejza Dusík (1907 - 1988) bol vari najpočúvanejším zo všetkých slovenských skladateľov. Vďaka médiám sa jeho diela vysielajú aj v súčasnosti, a to v podaní interpretov rôzneho veku.
Rodák zo Zavaru pri Trnave sa na cestu svetom melódií vybral celkom nenápadne, keď ako mladý študent medicíny v známom bratislavskom podniku Púčkove domy na okraji Horského parku zahral primášovi cigánskej kapely Alexandrovi Bitóovi svoju pieseň Neplač.
Kapela dovtedy mala v repertoári iba zahraničné šlágre, slovenské tanečné piesne ešte neboli a Dusíkova pieseň mala taký úspech, že ju vzápätí hrali asi v tridsiatich bratislavských kaviarňach a zábavných podnikoch.
Prvé slovenské šlágre
Neskôr k piesni Neplač pribudla ďalšia s názvom Ty nevieš, ako je krásne mať rád. Tieto prvé slovenské tanečné piesne vyšli v bratislavskom nakladateľstve J. Stožického a čoskoro sa stali šlágrami, najmä potom, čo ich na gramoplatne Ultraphonu naspieval Janko Blaho s orchestrom R. A. Dvorského.
Láska k zábavnej hudbe napokon rozhodla, že Dusík po štyroch semestroch medicínu zanechal a pokračoval na Neues Wiener Konservatorium.
Prvá slovenská opereta
Viedeň, centrum klasickej operety, ovplyvnila aj Dusíka. Ten síce písal tanečné piesne a vydával ich u známych viedenských nakladateľov, ale pod dojmom Lehárových a Kálmánových operiet začal poškuľovať aj po tomto žánri.
Ešte počas štúdia vo Viedni v roku 1935 napísal operetu Tisíc metrov lásky, ktorá mala premiéru v Slovenskom národnom divadle. O tri roky neskôr, v máji 1938, mala premiéru jeho ďalšia opereta Keď rozkvitne máj. Presadila sa aj v silnej konkurencii titulov svetovej operetnej literatúry. Vtedy už Dusík pracoval s Pavlom Braxatorisom, ktorý sa stal jeho dvorným libretistom. V tejto operete po prvý raz zaznela pieseň Rodný môj kraj. Vzápätí sa stala šlágrom a zľudovela. O rok mala premiéru opereta Modrá ruža a piesne Tá modrá ruža nám povie, Len bez ženy, Čo sa mi môže stať či Zatancuj si so mnou, holubička. V podaní Františka Krištofa Veselého si získali veľkú popularitu.
Ovácie po premiére operety Pod cudzou vlajkou (1940) prekonali aj úspech Modrej ruže. F. K. Veselý v titulnej postave spolu s Mimi Kišoňovou-Hubovou a Margitou Česányiovou vytvorili jedinečné predstavenie.
Dedinka v údolí
Pieseň Dedinka v údolí tak zapôsobila na bratislavské publikum, že nadšení diváci napokon F. K. Veselého po predstavení niesli na pleciach od budovy divadla až do hotela Krym, kde býval. Vzápätí sa stala slovenským hitom a neskôr i akousi neoficiálnou hymnou slovenských emigrantov.
Z dvanástich operiet Gejzu Dusíka je kvalitatívnym vrcholom Hrnčiarsky bál. Námet je zasadený do revolučných rokov 1848 - 49, ktoré sú v slovenských dejinách spojené s národným hnutím štúrovcov. Príbeh sa odohráva v prostredí slovenských hrnčiarov na Záhorí. Opereta je dokonale kompozične prepracovaná a popretkávaná slovenským folklórom. Premiéru mala na scéne košického Štátneho divadla v roku 1956 a neskôr ju hrali takmer vo všetkých slovenských divadlách či v zahraničí. Dnes patrí toto dielo do zlatého fondu slovenskej operetnej tvorby.
Dobrá pieseň nezostarne
Pozoruhodné na tvorbe Gejzu Dusíka je najmä to, že mnohé piesne z jeho operiet „zľudoveli“ a teraz si žijú svojím vlastným životom. Okrem 12 operiet napísal asi 250 tanečných piesní, piesne pre deti, koncertné i orchestrálne skladby.
Tie sa už v tridsiatych rokoch objavili na gramofónových platniach a dosahovali stotisícové náklady. Ba aj v rokoch, keď vo svete vládol swing a rock, sa predalo vyše milióna jeho platní. Pri jeho piesňach rástli, žili a tešili sa celé generácie. Jeho jednoduché, lyrické, tanečné, pochodové, ľahko zapamätateľné, melodicky i rytmicky neuveriteľne nápadité pesničky sa pritom spievajú dodnes.
