Tisícky mŕtvych a zmrzačených sú len štatistika. Spoločnosťou pohne iba silný ľudský príbeh jednotlivca. Napríklad taký, aký má za sebou raper a spevák Emmanuel Jal.
BRATISLAVA, LONDÝN. Diagnózou rapu je, že často nemá o čom hovoriť, a jednotlivci, ktorí naozaj majú čo povedať, väčšinou radšej nevravia.
Emmanuel Jal je výnimka. Jeho životný osud nie je len námetom na román, americké produkcie by o ňom mohli nakrútiť celovečerný dojímavý film, a pritom by si nemuseli nič vymýšľať.
Jal sa narodil v Sudáne, krajine zmietanej neustálymi občianskymi vojnami.
Dárfúr na západe krajiny sa stal synonym pre „genocídu súčasnosti“.
Ani dedinku Tonj na severe krajiny vojna neobišla a Emmanuelov otec sa pridal k Sudánskej ľudovo-oslobodzovacej armáde (SPLA). V siedmich rokoch mu umrela matka a malý Jal ostal odkázaný sám na seba.
Dieťa vojakom
Spolu s ďalšími deťmi sa rozhodol odísť do Etiópie, kde mu sľúbili, že by mohol dostať aspoň nejaké vzdelanie. Namiesto vzdelania sa však pokúsili z neho vychovať vojaka. Detskí vojaci v Sudáne nie sú vôbec výnimkou. Ba práve naopak, krutosti a bezohľadnosti detí sa totiž nevyrovná žiaden dospelý. Keď mal Emmanuel Jal dvanásť, rozhodol sa utiecť. To ho už z Etópie povolali naspäť do Sudánu, aby domovskej armáde „pomohol“. Spolu s asi 400 ďalšími deťmi sa pokúsili uniknúť zo služby Ľudovo-oslobodzovacej armády. Ukrývali sa pred helikoptérami, prechádzali mínovými poliami, nemali čo jesť. „Vzdialenosť, ktorú by normálny človek prešiel asi za mesiac, nám trvala tri mesiace,“ povedal Jal v rozhovore pre britský The Guardian. „Niektorí sa uchýlili ku kanibalizmu. Ani si neviete predstaviť, aké to je, keď máte pokušenie zjesť svojho najlepšieho priateľa.“
Radšej sa zabijem
Jal sa niekoľkokrát pokúšal spáchať samovraždu. Hovorí však, že niekedy to jednoducho nedokázal a niekedy jednoducho „guľka nefungovala“.
Nakoniec sa mu ale podarilo utiecť do osady Waat, kde našiel odštiepeneckú frakciu SPLA. Tí mu pomohli, Emmanuela adoptovala britská humanitárna pracovníčka vydatá za jedného z dôstojníkov a poslala ho do Kene.
V Nairobi Emmanuel konečne získal normálne vzdelanie. A tiež začal spievať.
Hudbou proti násiliu
Teraz v Londýne pripravuje tretí album a je hovorcom Koalície za zastavenie využívania detských vojakov.
„Verím, že som ostal nažive z nejakého dôvodu: aby som rozprával svoj príbeh.“
Väčšina ľudí si totiž nevie ani predstaviť, aké to je, keď rodinu denne terorizujú ozbrojení vojaci, ktorí znásilňujú ženy a kradnú deti. Nevedia si predstaviť pocit, keď jedinou emóciou je chuť vyvraždiť celú dedinu len preto, lebo môžete.
Jalova hudba preto možno ani nie je rap, skôr hororový životopis, ktorý v našom pohodlnom západnom svete bohužiaľ pôsobí iba ako zaujímavá príhoda z kdesi „niekde v nikde“.
Jeho hudba je ale nastaveným zrkadlom celému hip-hopu, ktorý glorifikuje násilie, a pritom ani v najmenšom netuší, čo to to násilie vlastne je.
„Ako dieťa ani neviete, kedy zavraždíte. Dospelí mieria, vy len stlačíte spúšť a pozeráte sa trebárs na svoje topánky.“
