Ukazuje sa, že vesmírny seriál Star Trek môže mať k pravde oveľa bližšie, ako sa jeho tvorcovia odvážili predpokladať. Oni posádku teleportovali preto, lebo chceli ušetriť na natáčaní. Čo na to súčasná veda?
BRATISLAVA. Hranica medzi vedou a vymýšľaním si trápi nielen spisovateľov a popularizátorov vedy, ale aj klasických vážnych pánov v bielych plášťoch. Sir Arthur C. Clark hovoril, že ak je niečo vôbec predstaviteľné, skôr či neskôr to dokážeme urobiť. Einstein vravieval, že ak nápad nie je na prvý pohľad absurdný, ani nemá zmysel sa ním zapodievať.
Preto keď pred mnohými rokmi autori sci-fi fantazírovali nad cestovaním na iné planéty, vesmírnymi výťahmi a slnečným pohonom vesmírnych lodí, páni v laboratóriách si len tak ťukali prstami na čelo.
Dnes je toto všetko nielen dávno technicky uskutočniteľné, ale čoraz častejšie sa hovorí aj o naozajstnej realizácii. Veda preto potrebuje provokatérov, ktorí sú ochotní premýšľať inak. Občas totiž prídu na čosi, čo by inak nikomu nenapadlo.
Teleportácia
Napríklad teleport. Alebo cestovanie v čase, plášte neviditeľnosti či predpovedanie budúcnosti. Možné? Nemožné?
Profesor Michio Kaku z City University of New York tvrdí, že nielen možné, ale v dohľadnom čase v nejakej aspoň primitívnej forme uskutočniteľné.
Napokon, teleportácia už funguje. Zatiaľ síce nepoznáme lúč svetla, ktorý astronautov hviezdnej lode Enterprise prenesie na neznámu planétu, no na kvantovej úrovni sa už vedcom podarilo preniesť, teleportovať, informáciu. Teda fotón, na vyše 140 kilometrov medzi La Palmou a Tenerife na Kanárskych ostrovoch. S „klasickou“ hmotou to však vyzerá na problém. Neviditeľnosť? Vojenskí technológovia experimentujú aj s materiálmi, ktoré dokážu projektovať na bojové kombinézy obraz svojho okolia, čím vzniká efekt neviditeľnosti. Niektoré už známe materiály navyše dokážu eliminovať odraz svetla a tiene. Aj tým vznikne efekt podobný neviditeľnosti. Takže je najvyšší čas zabudnúť na helmy, v ktorých sú zastrčené vetvičky stromov.
Časostroj
A ako je možné cestovanie v čase? Napriek rozšírenej domnienke, žiaden fyzikálny zákon cestovanie v čase nezakazuje, i keď paradox zabitého pradeda sa mu veselo vysmieva.
Jednou z alternatív je prechod takzvanou červičou dierou, ktorá vzniká spojením čiernej a bielej diery. Museli by sme však ňou dokázať prejsť. Kto vie, možno raz.
V Európskej organizácii pre jadrový výskum (CERN) v Bazileji práve chystajú experimenty, ktorých dôsledkom možno bude vytvorenie čiernych dier.
Iná alternatíva je, že podľa teórie relativity nič v priestore nemôže cestovať rýchlejšie ako svetlo. Nehovorí sa však o samom priestore. Ak by sme sa dokázali zabaliť do priestoru, a dokázali ním rýchlo trhnúť, mohli by sme prekonať rýchlosť svetla.
Keďže informácie cestujú tiež len takouto rýchlosťou, mohli by sme ich predbehnúť. Voilá, cestovanie do budúcnosti.
Tým najbanálnejším problémom je, že niektorí teoretici tvrdia, že na takýto úkon by sme potrebovali viac energie, ako je v celom vesmíre.
Možné a nemožné
Michio Kaku pre britský Guardian píše, že v súčasnej vede je to s nemožným celkom zábavné. Nemožné totiž niekedy znamená, že teraz to nedokážeme, no súčasným fyzikálnym zákonom to neodporuje. Sem patria spomenuté fenomény ako teleportovanie a neviditeľnosť, ale i kontakt s mimozemšťanmi, roboty s vlastnou osobnosťou či antihmota.
Iným zatiaľ nemožným sú postupy a technológie na hranici nášho chápania sveta. Sem patrí napríklad cestovanie rýchlosťami vyššími, ako je rýchlosť svetla, cestovanie v čase alebo do paralelných vesmírov, ak sú.
No a potom sú aj „nemožné nemožnosti“. Tie odporujú povahe vesmíru, alebo aspoň nám známym fyzikálnym zákonom.
Podľa profesora Kakuho napríklad perpetuum mobile. Ale čo ak má pravdu teoretik vedy Thomas Kuhn a prevládajúca vedecká paradigma je skôr o pocite a dohode vedcov?
V „modernej“ vede sme už jeden obrat mali, od Newtona k Einsteinovi. Hádam veda takto nefunguje. A hádam názory profesora Kakuho sú skôr sci–fi ako tvrdou vedou.
Ale sme už uviedli, hranicou medzi sci–fi a vedou je naša vlastná nevedomosť.
Kliknite - obrázok zväčšíte.
