Štyridsať rokov od vraždy černošskej ikony boja za občianske práva stále rozdeľuje rasová otázka Ameriku na bielu a čiernu.
MEMPHIS, BRATISLAVA. Takmer každé väčšie americké mesto má ulicu pomenovanú po ňom. Martin Luther King zomrel pred štyridsiatimi rokmi na konci éry víťazstiev občianskoprávnych aktivistov, ktoré znamenali koniec rasovej segregácie a vybojovali pre černochov volebné právo.
Bol to zápas o slobodu, ktorý ho stál život. Rok pred dovŕšením štyridsiatky ho oň pripravila guľka z pušky kriminálnika a rasistu Jamesa Earla Raya.
Rasizmus pretrváva
Odvtedy sa v Amerike veľa zmenilo. Černošskí politici sa presadili vo veľkých mestách a v Hollywoode sú už dávno preč časy, keď pre každú černošskú úlohu volali len Sidneymu Poitierovi. A senátor Barack Obama sa môže v novembri stať prvým černošským prezidentom Spojených štátov.
Veľa vecí by však Kinga netešilo. Väčšina ulíc nesúcich jeho meno sa nachádza v černošských štvrtiach. Getá stále obýva černošská nižšia trieda, ktorá sa motá v kruhu nezamestnanosti, drog a pouličného násilia. „Polovica mužov z týchto oblastí nedokončí ani strednú školu, šesť z desiatich skončí do tridsiatky v base,“ píše britský denník Observer. Títo ľudia vyrastajú v prostredí, na ktoré dolieha segregácia oveľa viac ako za čias Kinga.
„Keby doktor King žil, bol by sklamaný. Amerika je stále do veľkej miery rasistická,“ cituje Guardian Charlesa Steela, prezidenta Južanskej kresťanskej vodcovskej konferencie (SCLC), ktorú v auguste 1957 King spoluzakladal.
Dedičstvo segregácie
Pretrvávajúci pocit vzájomného odcudzenia medzi bielymi a čiernymi Američanmi má svoje korene práve v časoch, keď boj o ich zrovnoprávnenie vyostril vzťahy medzi oboma komunitami. Aj po tom, ako Najvyšší súd v roku 1954 zrušil segregáciu, v praxi stále existovali zákony, ktoré de facto porušovali základné ľudské práva.
O rok neskôr mohli v Alabame zatknúť černošskú aktivistku Rosu Parksovú za to, že v autobuse neuvoľnila miesto belochovi. Štrnásťročného černocha akým bol Emmett Till mohli zlynčovať len preto, že prejavil svoju náklonnosť bielemu dievčaťu.
Aj vysoko vzdelaní černosi nemohli obedovať vo verejných jedálňach, chodiť na toalety určené len bielym či rezervovať si izbu v moteli. Kingovo protestné hnutie toto všetko zmenilo.
Jeho vražda však naplno odhalila krehkosť týchto zmien, keď viedla k vypuknutiu násilností v 125 mestách, ktoré si vyžiadali 46 obetí a vyše 2600 zranených. Dedičstvom týchto udalostí je nedôvera, s ktorou sa pri svojej kampani stretáva aj Barack Obama.
Rasová otázka ostáva tabu
Otázka rasy je v Amerike stále témou, na ktorej sa dá ľahko popáliť. Ak biela stredná trieda inklinuje k Obamovi, tak je to práve pre jeho víziu, ktorá siaha za rasové horizonty. To, že ukoristil až 90 percent černošských hlasov v demokratickom tábore však svedčí o úplne inom pohľade afroamerickej populácie.
Keď Obama vyzval na otvorenú diskusiu o rase, zistil, že záujem je minimálny. Navyše, belosi rovnako ako černosi si uvedomujú, že v porovnaní s dobou Martina L. Kinga sa táto otázka oveľa viac týka skôr 44 miliónov Hispáncov, ktorí tvoria najväčšiu etnickú menšinu v Spojených štátoch.
„Černosi ani po 50 rokoch od ukončenia segregácie nezažili pocit, že sú akceptovaní,“ tvrdí pre Guardian expert na občianske práva Jerald Podair. Kingov sen sa tak naplnil len spolovice.
Kingova pieseň
King si krátko pred smrťou prial, aby mu zahrali pieseň Vezmi ma za ruku, Pane.
MEMPHIS, BRATISLAVA. Izbu číslo 306 v memphiskom Lorraine Motel v štáte Tennessee musí vidieť každý americký černoch. Aj preto, že tam zastal čas. Vyzerá presne tak, ako ju 4. apríla 1968 o 18.01 zanechal azda jej najznámejší hosť. Krátko po tom bol na balkóne tohto motela zastrelený Martin Luther King.
Muž, ktorý celý život hlásal nenásilné riešenie konfliktov, zomrel rukou rasistického vraha. King dostal od svojho slávneho bojkotu autobusov v alabamskom Montgomery v roku 1955 za trinásť rokov stovky vyhrážok.
„Neger, už ťa máme plné zuby. Ak do troch dní nevypadneš z tohto mesta, vystrelíme ti mozog,“ opisoval raz King jeden polnočný telefonát, keď v Montgomery prestali černosi jazdiť hromadnou dopravou.
Na vyhrážky odpovedal modlitbami. Modlil sa aj vtedy, keď v januári 1956 zaútočili na jeho dom, v ktorom bol so ženou a deťmi, či keď mu FBI odpočúvala telefón a chcela ho donútiť k samovražde po udelení Nobelovej ceny.
Kazateľ Jesse Jackson na Kingovi vždy obdivoval práve jeho odvahu. King sa správal, akoby mu smrť nikdy nehrozila. Jackson stál na pódiu s Kingom deň pred vraždou, keď v Mason Temple predniesol svoju reč „Bol som na hore a videl som zasľúbenú zem“. Stál vedľa neho, aj keď poslednýkrát vydýchol.
King sa na balkóne otočil k muzikantovi Benovi Branchovi, a poprosil ho, aby určite večer zahral jeho obľúbenú skladbu. „Určite zahraj Take My hand, Precious Lord. A zahraj to dobre,“ povedal podľa Jacksona King. Potom zaznel výstrel.
(toh)
