Stravinskij hovoril o Rachmaninovovi ako o 180 centimetrov vysokom suchopárnom Rusovi, no pridelil mu postavenie posledného veľkého ruského romantika. Veľa rokov ho mnohí hudobníci pokladali skôr za klaviristu, ktorý šťastnou náhodou napísal zopár skladieb.
Sergej Rachmaninov sa narodil 1. apríla 1873 v Semjonove v ruskej šľachtickej rodine. Jeho otec, príslušník cárskej gardy, obľuboval radovánky, vydržiaval si drahé milenky, hral hazardné hry, a preto rodina prišla o takmer celý majetok.
Po rozchode rodičov významnú úlohu v jeho živote zohrala stará mama. Kúpila v dedine Borivoso veľkostatok, kde Sergej trávil letné prázdniny.
Zverev ho pokladal za nevďačného
Sergej sa od piatich rokov učil hrať na klavíri, deväťročný nastúpil na petrohradské konzervatórium. Namiesto štúdia sa však potĺkal s chlapcami poza školu. Napokon prešiel na moskovské konzervatórium, kde študoval hru na klavíri pod prísnym dohľadom svojho tútora Zvereva a Čajkovského.
Zverev ho však pokladal za arogantného a nevďačného. Našťastie, roztržka medzi nimi neovplyvnila jeho štúdium. Už počas štúdia prekvapil svojou operou Aleko na text Puškinovej básne. Za 18 dní Rachmaninov predložil partitúru pre veľký orchester, za čo dostal zlatú medailu a pomeril sa aj so Zverevom. Opera mala premiéru v roku 1897 vo Veľkom divadle v Moskve.
V tom čase sa Rachmaninov zaľúbil do vydatej ženy Anny Lodyženskej a city vyznal v Prvej symfónii, ktorú jej venoval. Nedostatočne naštudované a opitým Glazunovom dirigované dielo kritici zavrhli. Po tomto neúspechu bol Rachmaninov otrasený a stratil sebadôveru v tvorivé schopnosti a viac ako tri roky nič neskomponoval. Novú kariéru, tentoraz ako dirigent, začal v moskovskej súkromnej opere, kde sa zoznámil so spevákom Šaľapinom. Bol jeho dôverným priateľom 40 rokov.
Liečený na psychiatrii
V roku 1899 navštívil Anglicko, kde hral a dirigoval. Londýnskym filharmonikom sľúbil nový klavírny koncert. Podarilo sa mu to až po dlhej a trpezlivej liečbe, po ktorej začal opäť tvoriť. V roku 1901 dokončil Druhý klavírny koncert (svoje najznámejšie dielo venované Dahlovi), potom dve opery, druhú symfóniu, tretí klavírny koncert, chorálovú symfóniu, Zvony, Nešpory, mnoho piesní a klavírnych skladieb. Svoje skladby uvádzal sám buď ako interpret, či dirigent.
Keď znovu nadobudol finančnú istotu a silu na komponovanie, požiadal o ruku sesternicu Natáliu Satinovú. Pravoslávna cirkev nepripúšťala manželstvo medzi príbuznými, museli si od cára vyžiadať osobitné povolenie.
Zosobášili sa až 29. apríla 1902. Nasledujúcich desať rokov patrilo k najúspešnejším v skladateľovom živote.
Opustil Rusko
Veľká októbrová revolúcia v roku 1917 predstavovala pre Rachmaninovov život i tvorbu rozhodujúci okamih. Ako ruský aristokrat nesympatizoval s novým ruským režimom a ocitol sa v nebezpečí. V novembri 1917 sa mu naskytla príležitosť ísť na koncertné turné do Švédska. Zohnal potrebné povolenie aj pre ženu a deti. Opustil Rusko – odišiel do dobrovoľného exilu.
Rachmaninovovci sa najprv usadili v Štokholme a Kodani, potom sa v novembri 1918 presťahovali do Spojených štátov amerických. Väčšinu ďalšieho života pôsobil ako medzinárodný koncertný klavirista a posledných 25 rokov bolo naplnených ustavičným kolotočom koncertných turné a nahrávkami v Amerike i Európe.
Skomponoval ešte Štvrtý klavírny koncert a veľkú Rapsódiu na Padaniniho tému, symfonickú báseň Skala a Ostrov mŕtvych.
V roku 1931 podpísal Rachmaninov protisovietsky manifest uverejnený v New York Times. Sovietska vláda zareagovala tak, že v celom Rusku zakázala hrať jeho diela.
Začiatkom roku 1943 musel odriecť koncertné turné pre náhle zhoršenie zdravotného stavu. Zomrel v Kalifornii 28. marca 1943. Pochovali ho v Beverley Hills, neskôr však preniesli jeho pozostatky do Kensika v štáte New York.
