Najsilnejšia diamantová spoločnosť sveta De Beers ešte donedávna zarábala aj na drahokamoch, ktoré financovali afrických ozbrojencov. Pracovné podmienky jej zamestnancov sú dodnes úbohé. Firma napriek kritike prenikla do želaní bohatých vyspelého sveta. Založil ju britský obchodník Cecil John Rhodes.
Obdobie, kedy všetko nerastné bohatstvo čierneho kontinentu ešte chvíľu patrilo iba bielym a pôvodní obyvatelia boli prevažne otrokmi, zrodilo niekoľkých boháčov s rozprávkovými kráľovstvami.
Jeden z nich – Cecil John Rhodes – po sebe nechal pomenovať obrovský kus zeme na juhu Afriky. Vtedy vznikla Rhodézia, dnes známa ako Zambia a Zimbabwe.
Nové kráľovstvo diamantov
Rhodes podporovaný britskou korunou získal koncom osemdesiatych rokov 19. storočia koncesie na ťažbu nerastných surovín vo viacerých provinciách južnej Afriky.
Keď náčelníci zistili, k čomu sa v skutočnosti zaviazali, bolo už neskoro. Viaceré menšie kmene sa Britom postavili, separátne však proti armádam vyzbrojeným puškami nemali šancu.
Rhodesovi ľudia vtedy objavili desiatky nálezísk bohatých na zlato a diamanty. To bol impulz na vznik továrne na sny, ktorá sa do myslí boháčov zapísala sloganom Diamanty sú večné. Spoločnosť De Beers, dodnes so sídlom v juhoafrickom Johanessburgu, má pobočky na hlavných bulvároch všetkých veľkomiest sveta a obchoduje s väčšinou diamantov sveta.
„Chcem mať pre seba hviezdy. Počas noci sú také jasné a vzdialené. Zarmucuje ma, že ich nikdy nedosiahneme,“ povedal Rhodes podľa jednej z biografií.
Jeho megalomanské túžby mali ničivé dôsledky. Okradol Afriku o jej nerastné bohatstvo a spustil tak kolotoč, ktorý bol v dvadsiatom storočí zdrojom jej ďalšieho utrpenia. Lesklé kamene vyzbrojili tisíce rebelov a samozvaných vládcov kontinentu.
Krvavé kamene
Až v roku 1999 Rhodesova spoločnosť De Beers definitívne zastavila obchodovanie s diamantmi z vojnových zón. Dovtedy sa aj v rukách jej serióznych obchodníkov objavovali drahé kamene napríklad z Libérie či Konga, ktoré zaplatili zbrane a občianske vojny. Dnes De Beers deklaruje čistotu všetkých svojich diamantov.
Do boja proti financovaniu vojen cez nekontrolované drahokamy sa v roku 1998 zapojila aj OSN. Vodcovia rebelov napriek sankciám dokážu vymyslieť stále nové taktiky ako zakázané diamanty prepašovať na trhy. Svetová diamantová rada odhaduje, že z roka na rok sú menej úspešní. Podiel krvavých diamantov za posledné dve desaťročia klesol z dvadsiatich na jedno percento. Nie však vďaka De Beers ale pre tlak veľmocí.
Smrť v bani
Kritici takmer monopolnému producentovi diamantov vyčítajú slabosti jeho zakladateľa, obviňovaného aj z rasizmu. Spoločnosť napríklad podľa iniciatívy Boycott De Beers ignoruje prirodzené práva pôvodných obyvateľov z okolia nálezísk. Napríklad v oblasti púšte Kalahari ich vytláča z vlastných území.
Nadradený prístup k čiernym zamestnancom vraj pretrváva dodnes a zamestnanci v baniach pracujú v neľudských podmienkach. Odborníci upozorňujú najmä na nebezpečný prach, ktorý vzniká pri suchej ťažbe a pri vdychovaní ničí pľúca. Správa britskej charitatívnej organizácie War on Want z augusta 2007 obvinila materskú spoločnosť De Beers zo zneužívania obyvateľov rozvojových krajín.
Koloniálne časy 19. storočia predurčili dnešnú zjazvenú tvár Afriky. Diamantový prach v baniach na juhu kontinentu však dodnes jazví pľúca baníkov spoločnosti De Beers.
