Podgorica 20. apríla (TASR) - Obyvatelia Čiernej Hory v nedeľu zvolia nový parlament tejto juhoslovanskej republiky. Asi 480.000 oprávnených voličov však nebude rozhodovať len o zložení zákonodarného zboru, ale hlavne o budúcnosti Juhoslovanskej zväzovej republiky (JZR).
Otázka nezávislosti Čiernej Hory dominovala predvolebnej kampani a podľa viacerých pozorovateľov môže byť hlasovanie poslednou kapitolou rozpadu druhej Juhoslávie, ktorý sa začal pred desiatimi rokmi.
O priazeň Čiernohorcov a 77 poslaneckých mandátov sa uchádzajú dva tábory - 920 kandidátov z 12 strán a štyroch koalícií.
Hlavnou silou stúpencov nezávislosti a favoritom volieb je koalícia "Víťazstvo patrí Čiernej Hore" zložená z Demokratickej strany socialistov (DPS) prezidenta Mila Djukanoviča (39) a Sociálnodemokratickej strany (SDP). Djukanovič, ktorý v prípade víťazstva avizoval na prelome júna a júla referendum o nezávislosti, môže rátať aj s podporou Liberálneho zväzu (LS), ktorý na protest proti Djukanovičovej, ako vyhlásil, miernej politike voči Belehradu v januári vystúpil z vládnej koalície a vynútil si konanie predčasných volieb. Nezávislosť budú zrejme podporovať aj albánske strany, ktoré majú po prekročení trojpercentného prahu garantovaných päť poslaneckých kresiel (ostatné strany potrebujú tri percentá na zisk jedného mandátu).
Stúpenci zachovania JZR budú voliť koalíciu "Spoločne pre Juhosláviu" tvorenú Socialistickou ľudovou stranou (SNP)- najväčšou opozičnou stranou, Ľudovou stranou (NS) a Srbskou ľudovou stranou (SNS). Lídrom SNP je Predrag Bulatovič (46), ktorému sa po páde režimu juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča z októbra minulého roka podarilo dištancovať stranu od minulých vzťahov s diktátorom, a ktorý sa tiež teší značnej podpore obyvateľov.
Za zachovanie federácie je aj Ľudová socialistická strana (NSS), ktorú po demokratizačných zmenách v Belehrade a následnom rozkole v SNP založil Momir Bulatovič (47 - s Predragom nie je v príbuzenskom vzťahu), bývalý líder SNP, Djukanovičov predchodca na poste čiernohorského prezidenta a v čase Miloševičovho pádu juhoslovanský premiér. Hlavným problémom NSS však je, či sa do parlamentu vôbec dostane.
Podľa prieskumu Centra politických štúdií zverejneného vo štvrtok strany podporujúce nezávislosť Čiernej Hory získajú 59 percent hlasov, čo je menej ako dvojtretinová väčšina potrebná na bezproblémové spustenie procedúry smerom k samostatnosti. V rovnakom prieskume 55 percent respondentov vyhlásilo, že v referende by hlasovalo za nezávislosť, 43 percent by bolo proti.
Čierna Hora smerovanie k nezávislosti zintenzívnila po tom, čo Djukanovič v januári 1998 nastúpil do funkcie prezidenta. Aj keď do vysokej politiky Djukanovič vstúpil ako Miloševičov káder - vo februári 1991 sa stal čiernohorským premiérom - a spočiatku bezvýhradne plnil direktívy z Belehradu - vrátane vyslania vojakov na obliehanie chorvátskeho Dubrovniku a do Bosny a Hercegoviny - neskôr ich vzťahy ochladli. Djukanovič sa s Miloševičom - v tom čase srbským prezidentom - definitívne rozišiel vo februári 1997 v čase mohutných protivládnych demonštrácií za uznanie víťazstva opozície v komunálnych voľbách, ktoré sa v Belehrade konali nepretržite tri mesiace.
Čierna Hora bola ako súčasť Juhoslávie postihnutá medzinárodnými sankciami uvalenými OSN v roku 1992 kvôli role Belehradu na balkánskych konfliktoch. Okrem toho musela čeliť aj ekonomickým blokádam zo strany Miloševičovho režimu, ktorý Podgoricu obviňoval z reexportu potravín do "nepriateľských" krajín, ako napríklad Albánsko. Federálne inštitúcie v Čiernej Hore prakticky prestali fungovať - republika má vlastnú vízovú a colnú politiku, začiatkom novembra 1999 zaviedla nemeckú marku ako oficiálnu menu v snahe uchrániť hospodárstvo pred devalváciou dinára. Federálne sú v Čiernej Hore len armáda a letiská.
V auguste 1999 Podgorica Belehradu navrhla rokovania o redefinícii vzťahov medzi oboma juhoslovanskými republikami. Miloševičov režim na tento podnet nereagoval a zväzový parlament v júli 2000 prijal novelu ústavy, ktorá postavenie Čiernej Hory znížila prakticky na úroveň volebného obvodu. Vládne strany v Podgorici sa následne rozhodli bojkotovať septembrové voľby zväzového prezidenta a parlamentu.
Odstredivé tendencie v Podgorici sa neskončili ani po Miloševičovom páde v októbri 2000. Čiernohorská vláda krátko po nástupe prodemokratického vedenia okolo zväzového prezidenta Vojislava Koštunicu navrhla rozpustenie súčasnej JZR a následné vytvorenie voľnej únie dvoch nezávislých štátov. Belehrad tento návrh odmieta a je za zachovanie "funkčnej" federácie s výrazne obmedzenými právomocami centrálnej vlády. Hlavným rozdielom medzi oboma návrhmi je požiadavka Podgorice na medzinárodné uznanie a vlastné kreslo v OSN. Koštunica, ktorého Djukanovič obvinil z pokračovania Miloševičovej veľkosrbskej politiky, však nedávno vyhlásil, že Srbsko "nemá mimoriadny záujem" o vytvorenie zväzku s nezávislou Čiernou Horou.
Na rozdiel od - s výnimkou Macedónska - všetkých bývalých juhoslovanských republík, ozbrojený konflikt medzi Podgoricou a Belehradom nehrozí. Koštunica opakovane vyhlásil, že Juhoslávia sa nebude stavať proti odchodu Čiernej Hory zo spoločného štátu, aj keby išlo o protiústavný krok, varoval však - rovnako aj niektorí analytici - že osamostatnenie republiky vyvolá na Balkáne nové zdroje napätia.
Obavy, že vytvorenie nového štátu na Balkáne by mohlo zintenzívniť snahy etnických Albáncov v Kosove o nezávislosť a vyvolať nové separatistické tendencie v Macedónsku a v Bosne, vyjadrili aj západní predstavitelia.
Iní pozorovatelia však usudzujú, že kosovskí Albánci nepredstavujú v tejto súvislosti problém, keďže svoje ciele jasne deklarovali už dávno. Väčšie obavy u nich vyvoláva možnosť politickej nestability a napätia v Čiernej Hore, keďže krajina je rozdelená na dve približne rovnako veľké skupiny.
Nezanedbateľnou témou je aj otázka ekonomického prežitia 650-tisícovej Čiernej Hory. Krajina musí dovážať 75 percent spotrebovaných potravín na čo ročne vynakladá 40 miliónov dolárov, čo je pätina 200-miliónového rozpočtu. V podstate rovnakú čiastku, 45 miliónov dolárov, dostáva momentálne Čierna Hora vo forme priamej rozpočtovej pomoci od Európskej únie (EÚ) a USA.
Ekonómovia varujú, že čiernohorský trh je príliš malý na to, aby prilákal zahraničných investorov. Privatizácia sa prakticky zastavila a Djukanovičovi kritici tvrdia, že päť percent obyvateľov kontroluje 95 percent majetku.
Nezamestnanosť je podľa oficiálnych údajov vyššia ako 30 percent. Nezávislý ekonóm Nebojša Medojevič tvrdí, že z 350.000 Čiernohorcov v aktívnom veku pravidelný príjem dostáva len 65.000, z toho asi 12.000 funkcionárov.
Priemerný plat je asi 240 mariek mesačne, pričom 40 percent domácností potrebuje dodatočné príjmy z obchodovania na čiernom trhu. Čierny trh, ktorý rozbujnel počas 90-tych rokov - aj vďaka medzinárodnému embargu, je ďalším ohrozením pre fungovanie čiernohorskej ekonomiky. Len kvôli pašovaniu cigariet príde štát ročne podľa odhadov o 20 miliónov dolárov. S tým súvisí fungovanie rôznych mafiánskych štruktúr, pričom s organizovaným zločinom je spájané aj meno prezidentovho mladšieho brata Alexandra.
Stúpenci samostatnosti vidia hospodárske zabezpečenie Čiernej Hory v turizme, na čo má krajina výborné geografické podmienky. Obnovenie rozpadnutej infraštruktúry si však vyžiada nemalé financie, ktoré môžu priniesť len zahraniční investori. Čiernohorskému pobrežiu Jadranu okrem toho konkuruje aj Chorvátsko, ktoré sa už niekoľko rokov pomaly zotavuje z odlivu rekreantov spôsobeného balkánskymi konfliktami. Kým v roku 1989 turizmus v Čiernej Hore vygeneroval príjmy 200 miliónov dolárov, teraz je to len desať miliónov ročne.