BRATISLAVA. Skutočnosť, že sa súčasný ruský prezident Vladimir Putin rozhodol prijať po očakávanom nástupe Dmitrija Medvedeva na post šéfa Kremľa funkciu premiéra, znamená pre Rusko značné politické riziko. V rozhovore pre TASR to uviedol Alexander Duleba zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.
Duleba poukazuje na fakt, že Rusko malo od pádu Sovietskeho zväzu zatiaľ len dvoch prezidentov, ale na druhej strane 12 predsedov vlády. Politická "životnosť" premiéra je tak v priemere len zhruba jeden a pol roka.
"Predseda ruskej vlády - a to sa netýka len obdobia po páde ZSSR - mal vždy úlohu fackovacieho panáka. Líder krajiny bol vždy tým, kto predstavoval stabilitu a kontinuitu režimu. Keď nastávali problémy, predseda vlády bol hromozvodom", na ktorý smerovala vina a kritika a väčšinou v takom prípade vo vrcholnej politike skončil, poznamenal Duleba. V Putinovom prípade však podľa neho takýto scenár neprichádza do úvahy, pretože Putin nebude predsedom vlády, ktorého bude môcť Medvedev kedykoľvek odvolať.
V prípade vzniku konfliktu medzi oboma stranami sa tak podľa Dulebu môže vyvinúť tlak na zmenu ústavného rámca a môže nastať tendencia posilniť pozíciu premiéra a znížiť právomoci prezidenta.
"Tento scenár je dosť riskantný, pretože celý (ruský) politický systém je vystavaný na superprezidentskom režime," povedal. "Znamenalo by to ďalšie politické otrasy v Rusku a pohlo by to celým politickým systémom... Druhým možným scenárom by bol v prípade konfliktu odchod prezidenta."
"Myslím si, že rozhodnutie Putina nebolo najšťastnejšie... ak by sa chcel vrátiť do politiky, tak z nej teraz mohol pohodlne odísť a vrátiť sa, keby nastal problém; mohol zostať šéfom strany Jednotné Rusko, ktoré má ústavnú väčšinu v parlamente a z pozície šéfa strany vplývať aj na politiku prezidenta a vlády, a mohol sa vrátiť do politiky kedykoľvek bez toho, aby utrpel nejakú ujmu na (svojom) politickom obraze. Keďže to neurobil... zrejme niečo bude na tom, že nemohol odísť z vrcholnej politiky a to potvrdzuje hypotézu, že vnútri Kremľa prebieha mocenský boj," povedal Duleba.
Mocenský boj v Kremli
V tejto súvislosti poukazuje na konflikt pretrvávajúci v ruských politických kruhoch už niekoľko rokov a kryštalizujúci sa okolo dvoch vplyvových skupín v Kremli, vyprofilovaných popri plynárenskom gigante Gazprom a firmou Rosnefť, ktorá vyrástla vďaka krachu spoločnosti Jukos. Predsedom správnej rady Rosnefti je Igor Sečin, ktorý patrí k najvplyvnejším ľuďom v Kremli a ktorý prišiel do Kremľa spolu s Putinom.
"Súboj okolo dedičstva Jukosu bol dosť dôležitý, pretože to bol možno jediný konflikt v Kremli, ktorý bol viditeľný a presiakol (na verejnosť). Na základe toho sa dalo usudzovať, že došlo k pohybom v ruskej elite," uviedol Duleba.
Konfrontácia sa podľa neho vyhrotila v októbri minulého roka, keď došlo k situácii bezprecedentnej v dejinách ruských tajných služieb. Šéf federálnej protidrogovej agentúry Viktor Čerkesov, ktorý mal blízko ku Gazpromu, v denníku Kommersant zverejnil článok, v ktorom naznačuje, že jeho agentúra sa dostala do konfliktu s Federálnou bezpečnostnou službou (FSB) a jej šéfom Nikolajom Patruševom, blízkym Sečinovi. Ako pripomína Duleba, konfrontácia - na ktorej pozadí bol zrejme konflikt medzi Rosnefťou a Gazpromom - sa prejavila v tom, že došlo k ozbrojenej prestrelke s dvoma zranenými.
Následne koncom októbra Putin vydal dekrét, ktorým zriadil federálny výbor pre boj s drogami na čele s Čerkesovom a podriadil mu FSB. Odpoveďou Putina na tento konflikt tak bolo, že sa rozhodol pre Medvedeva a že Patruševa ako šéfa FSB podriadil Čerkesovovi.
Ako v decembri minulého roka uviedol denník Guardian, Medvedev je súčasťou tzv. "liberálneho" klanu, s ktorým sú spojení napríklad oligarcha a majiteľ futbalového klubu Chelsea Roman Abramovič, blízky Putinovi a rodine exprezidenta Borisa Jeľcina, ako aj miliardár uzbeckého pôvodu Ališer Usmanov.
Sečinov tábor pozostáva z tzv. silovikov - kremeľských predstaviteľov spojených s ozbrojenými silami a bezpečnostnými službami.
Podľa znalcov má tento mocenský boj len málo spoločného s akoukoľvek ideológiou a charakterizujú ho skôr ako vojnu medzi podnikateľskými skupinami.
Niektorí analytici si podľa Guardianu myslia, že Putin by rád odišiel z vrcholnej politiky, je však nútený zostať, aby chránil Medvedeva pred intrigami silovikov. Iní sa domnievajú, že Putin chce z vlastnej vôle zostať pri moci.
Podľa Dulebu bol konflikt medzi FSB a Čerkesovovou agentúrou, ktorý sa stal predmetom intenzívnej debaty tesne pred parlamentnými voľbami, dôležitým z hľadiska rozhodovania Putina pre Medvedeva.
Iná verzia podľa neho hovorí, že Putin bol už v roku 2005 rozhodnutý, kto bude prezidentom. Mal to byť práve Medvedev - človek, ktorého pozná už z čias, keď bol vedúcim administratívy petrohradského primátora Anatolija Sobčaka. Medvedev vtedy začínal pracovať pre Sobčaka a s Putinom spolu profesionálne vyrastali, pričom Medvedev bol Putinovou pravou rukou, predovšetkým pokiaľ ide o právne otázky.
Medvedeva poveril Putin vedením strategických projektov. Vznikla rada pre národné strategické projekty, ktorá získala možnosť prerozdeľovať pre sociálne účely nadštandardné príjmy z exportu uhľovodíkov. Medvedev, ktorý bol predtým prakticky neznámym politikom, sa v roku 2005 vďaka tejto funkcii stal veľmi populárnym človekom, uviedol Duleba.
Ako ďalej poznamenal, rada mala vyšší štatút ako ministerstvá školstva, zdravotníctva, poľnohospodárstva, výstavby a rodiny - práve v týchto piatich oblastiach sa začali realizovať národné projekty.
Medvedev bol tým, "kto otváral nové nemocnice, materské škôlky, pomáhal farmárom", povedal Duleba. "Mnohí si myslia, a možno súhlasiť s týmto názorom, že v podstate dva roky sa prakticky robilo na tom, aby Medvedev (politicky) vyrástol."
Za nového prezidenta možno očakávať pokračovanie v kurze nastolenom Putinom - Rusi si volia Medvedeva hlavne preto, že bude Putinovým nástupcom, volia ho preto, aby pokračoval v tom, čo začal Putin. Nepredstavuje žiadnu novú alternatívu, uviedol Duleba.
Ropný tunel
Okrem politického rizika, spojeného s odchodom Putina na post premiéra, bude Rusko v nadchádzajúcich štyroch rokoch čeliť podľa Dulebu rizikám v oblasti hospodárstva.
V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že ekonomický úspech Ruska v rokoch 2004-2007 bol postavený na nadštandardných príjmoch z exportu uhľovodíkov. V minulom roku mal štát vďaka cenám ropy príjem 120 miliárd dolárov nad očakávania štátneho rozpočtu; z takýchto peňazí, ktoré Rusko získava od roku 2003, keď začali stúpať ceny ropy, nadobúda obrovské príjmy, ktoré menia aj možnosti vlády pri plánovaní ekonomického rozvoja. Vďaka nadštandardným príjmom je štedrejšie financované školstvo, zdravotníctvo, podpora rodiny a bývania, poľnohospodárstvo, poznamenal Duleba.
Ako však dodáva, otázkou je, do akej miery bude ruská vláda schopná ovplyvniť cenu ropy na svetových trhoch, lebo od toho sa odvíja plánovanie hospodárskej politiky. Otázka ceny ropy je otázkou toho, či bude pokračovať tzv. putinovská stabilita.
"Problém Ruska je v tom, že jeho ekonomika sa zmenila na model ropného tunela, typický model arabskej ekonomiky, keď je ekonomika závislá od jedného sektora; Rusko potrebuje modernizovať a rozvíjať ďalšie sektory... myslím si, že toto bude hlavná výzva pre Medvedeva, pokiaľ by chcel prísť s takouto agendou, lebo je to nevyhnutnosť," uviedol Duleba.
Veľmoc
Bez ohľadu na ekonomické ukazovatele Rusko podľa jeho slov "bolo, je a zostane veľmocou".
"Predstava Moskvy po rozpade ZSSR bola, že Spojené štáty uznajú Rusko ako globálneho partnera, s ktorým budú konzultovať všetky otázky globálnej bezpečnosti, keďže sú jedinými dvoma krajinami na svete, ktoré proti sebe nemôžu viesť vojnu, pretože tá vojna nebude mať víťaza. Američania toto odignorovali, čím spôsobili obrovskú frustráciu v uvažovaní ruskej politickej elity," povedal Duleba.
Tí, čo podcenili a ignorovali fakt, že Rusko je veľmocou, sa ale podľa jeho slov mýlia.
Ako poznamenal, "zabúda sa na to, že Rusko je jedinou krajinou na svete, ktorá môže za 20 minút zničiť Spojené štáty americké", pretože jadrový potenciál z čias ZSSR je porovnateľný s tým, ktorý majú USA. Žiadna iná krajina nedisponuje takými deštrukčnými vojenskými kapacitami.
"Rusko je vojensky prakticky neporaziteľné, nemôže prehrať žiadnu totálnu vojnu," uviedol Duleba.
