Mala to byť rutinná navšteva v rámci spolupráce socialistických krajín. Poľsko 28. februára 1973 navštívila šesťčlenná delegácia z Československa na čele s ministrom vnútra Radkom Kaskom. Z Varšavy sa delegácia presúvala do Štetína lietadlom Antonov An-24. Tam však nikdy nedorazilo.
Po nehode sa v Poľsku objavili špekulácie o sabotáži, nikto však nahlas o tom nehovoril. Vtedajšia tlač uverejnila len oficiálne komuniké. Neobjavili sa žiadne fotografie, správy či detaily. Vysvetľovaním príčin katastrofy sa zaoberala komisia z Varšavy. Prístup k všetkým informáciám strážili bezpečnostné služby.
Exkluzívny vozeň vymenili
V deň príchodu delegácie z Prahy bola témou číslo jeden v poľskej tlači výmena vojnových zajatcov medzi severným Vietnamom a USA.
O medzinárodnej návšteve z Československa sa objavili len krátke informácie. Delegáciu prijal poľský minister vnútra Wiesław Ociepka. Stretnutie prebiehalo v príjemnej atmosfére. Banket, počas ktorého sa popíjalo, sa predĺžil do večerných hodín.
Na delegáciu čakal na vlakovej stanici exkluzívny vozeň, ktorý ich mal odviezť do Štetína. Ďalší deň mali hostia navštíviť generálny konzulát ČSSR a prístav. Niekto však rozhodol, že delegáciu do Štetína dopravia lietadlom.
Do Antonova An-24 poľského vojenského letectva nastúpili minister vnútra Radko Kaska a vedúci oddelenia štátnej administratívy Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Michal Kudzej, štyria zástupcovia ministerstva vnútra: plukovník Jaroslav Klina, podplukovník Ladislav Huznik, Oľga Mennová a Oldřich Dufek. Na palube blo aj jedenásť Poliakov: minister Wiesław Ociepka, päť dôstojníkov ministerstva vnútra a päť pilotov.
Pilot sa už neohlásil
Let prebiehal bez ťažkostí. Pätnásť minút pred 23 hodinou stroj podľa plánu znížil letovú hladinu a začal sa blížiť k letisku v Goleniowe pri Štetíne. Nič nepoukazovalo na problémy.
Je pravda, že oblaky sťažovali viditeľnosť, ale lietadlo bolo pri pristávaní vedené letiskovými radarovými prístrojmi. Presne o 22.52 h došlo k prerušeniu spojenia s pilotom. Antonov An-24 s veľkou silou padol na zem vo vzdialenosti 2,2 km od goleniowského letiska. Pád nikto neprežil. Územie katastrofy okamžite obkľúčila milícia, vojaci a SB.
Vojenská vnútorná služba zbierala pozostatky lietadla. Nikto nemal prístup k miestu nehody. V novinách z tohto obdobia by sme darmo hľadali správy z miesta katastrofy.
O nehode pod Goleniowom sa verejnosť dozvedela 1. marca 1973. Bolo to len oficiálne komuniké z Varšavy. V rámčeku bol vytlačený zoznam obetí. Neskôr sa objavilo veľa informácií o smútočných obradoch, ktorých sa zúčastnili štátni predstavitelia.
Komunistická vláda zriadila špeciálnu komisiu, ktorá mala vyšetriť príčiny katastrofy. Na jej čele bol generál Tadeusz Kępski. Členmi komisií boli predovšetkým odborníci Technického ústavu leteckých vojsk. Komisia pricestovala do Štetína a stretol sa s nimi vicepremiér Józef Mitręga, šef ministerstva vnútra Franciszek Szlachcic, generálny prokurátor Lech Czubiński. Tlač o prácach komisie mlčala.
Sabotáž či turbulencie?
Odborníci si vypočuli relácie letiskovej obsluhy, záznamy nahrávok a analýzu pozostatkov lietadla.
Veľmi rýchlo prišli k uzáveru, že v čase zníženia letu a letu cez vrstvu mrakov bolo lietadlo navigované vojenskými radarmi, ktoré určujú jeho polohu vzhľadom na pristávaciu dráhu na letisku.
Poloha klesania lietadla bola v súlade s inštrukciami pristávania. Výškomery v lietadle fungovali bez výhrad, rýchlosť bola správna a pred pádom na palube nedošlo k výbuchu. Čo sa teda stalo? Ľudia hovorili, že piloti mohli byť opití, boli aj špekulácie o sabotáži československých tajných služieb, ktoré v rámci akýchsi vnútorných hier mali zapríčiniť katastrofu.
Výsledky špeciálnej komisie boli zverejnené v Poľskej tlačovej agentúre a celoštátnej tlači presne mesiac po nehode. V oficiálnom komuniké bolo uvedené: „Príčinou katastrofy bola náhla strata výšky letu v konečnej fáze pristávania, zapríčinená intenzívnymi vírmi vzduchu, čiže turbulenciou.“
Autori komuniké priznávajú, že k takýmto zjavom v tejto oblasti Poľska dochádza veľmi zriedkavo. Príčinou tejto turbulencie z 28. februára 1973 bolo stretnutie studeného frontu s teplým vzduchom v prízemnom páse, keďže krátko pred katastrofou lietadlo prerážalo hrubú vrstvu oblakov rozdelenú vrstvami chladného dažďa.
Podľa komisie sa pilot v poslednej chvíli pokúšal vyviesť lietadlo, ale už bolo neskoro.
Zaujímavé je však to, že v žiadnom z prístupných archívov sa nepodarilo nájsť fotografie rozbitého lietadla.
Autor: Małgorzata Wojcieszyńska
