Vojnový prezident Francúzov

Začínal ako právnik. Na súde obhajoval aj spisovateľa Julesa Verna. Veľmi rýchlo sa však dostal do veľkej politiky. Päťkrát bol francúzskym premiérom a ako prezident požadoval prísne potrestanie Nemecka za rozpútanie prvej svetovej vojny. Včera uplynulo 95 rokov od uvedenia Raymonda Poincarého do Elyzejského paláca.

Stál na čele Francúzska, keď v Európe zúrila prvá svetová vojna a v najvyspelejších častiach jeho krajiny, ktoré okupovali Nemci, prebiehali vyčerpávajúce vojnové operácie. Francúzsky prezident Raymond Poincaré Nemcom nikdy nedokázal odpustiť ich agresiu.

Podpísanie prímeria s Berlínom v železničnom vagóne pri Compiégne 11. novembra 1918 považoval za predčasné a žiadal tvrdé potrestanie Nemcov a vysoké reparácie.

O päť rokov neskôr, už ako premiér, nariadil vojenské obsadenie Porúria, aby si od Nem­cov vynútil dodávky uhlia a pripravil narysovanie nemeckej hranice na Rýne.

Najmladší člen vlády

Raymond Poincaré sa narodil 20. augusta 1860 v Bar­le­Duc v rodine inžiniera a meteorológa Nicolasa Poincarého. Po ukončení École Polytechnique pokračoval v štúdiu práva na Parížskej univerzite. V roku 1882 začal s advokátskou praxou a preslávila ho najmä úspešná obhajoba spisovateľa Julesa Verna proti chemikovi Eugénovi Turpinovi.

Ten žaloval známeho autora dobrodružných románov za to, že v jeho knihe Vynález skazy je postava vedca Thomasa Rocha, ktorý sa nervovo zrúti, údajne inšpirovaná ním. Na súde prehral, aj keď Julesov list bratovi Paulovi dokazuje, že Turpin naozaj poslúžil Vernemu ako predloha.

V roku 1887 zvolili Poincarého ako umierneného republikána do Národného zhromaždenia. O šesť rokov neskôr sa ako 33­ročný stal najmladším členom vlády v histórii tretej republiky.

Poincaré založil v roku 1902 významnú stredo­pravú stranu Demokratickú republikánsku alianciu a pôsobil na dôležitom poste ministra financií. Tvrdil, že vojna v Európe je nevyhnutná a začal na ňu Francúzov pripravovať vojnovými dohodami s Britániou a Ruskom.

Tvrdý postoj k Nemcom

Napriek nesúhlasu ľavičiara Georgesa Clemenceaua sa 18. februára 1913 stal francúzskym prezidentom. Jeho tvrdý postoj voči Nemcom imponoval mnohým Francúzom, ktorí niesli ťaživé dôsledky vojny. V roku 1917 práve pre ostrú kritiku vedenia vojny odstúpil premiér Aristide Briand. Poincaré neskôr vymenoval za predsedu vlády svojho dlhoročného nepriateľa Cle­men­ceaua, ktorý zastupoval Francúzsko na Parížskej mierovej konferencii v roku 1919.

Poincaré vtedy navrhoval rozdelenie Nemecka na niekoľko častí, jeho návrh však neprešiel. Nemci sa dlho zdráhali podpísať Versailleskú mierovú zmluvu, najmä pre námietky proti výške reparácií.

Podľa zmluvy mal Berlín vrátiť Alsasko­Lotrinsko Francúzom spolu s uhoľnými baňami v Sárskej panve. Poincaré však označil podmienky zmluvy za príliš benevolentné. Na protest sa rozhodol neuchádzať sa znovu o prezidentský úrad a v roku 1920 sa vrátil do Senátu.

Obsadenie Porúria

V roku 1922 sa stal Poincaré opäť premiérom a reparácie sa rozhodol vynútiť si vojensky. V roku 1923 po oneskorených nemeckých dodávkach uhlia obsadilo 11. januára 60­tisíc vojakov francúzskej a belgickej pechoty Porúrie.

Na protest kancelár Wilhelm Cuno ohlásil zastavenie dodávok. Poincaré však do fabrík priviezol francúzskych robotníkov. Paríž zarobil 91 miliónov dolárov, kým sa z oblasti v septembri stiahol po tom, ako sa Nemci rozhodli vyjednávať.

Po víťazstve ľavice Poincaré v roku 1924 rezignoval, aby sa o dva roky vrátil. Finančnej kríze v krajine však ako premiér už nedokázal vzdorovať. Z politiky odišiel v roku 1929 pre zdravotné dôvody. Zomrel v Paríži v roku 1934.