Belehrad 17. februára (TASR) - Po 96 rokoch od vzniku Albánskeho kniežatstva zostáva "albánska otázka" stále nezodpovedanou, a to sa nemení ani nezávislosťou Kosova, uviedla dnes tlačová agentúra DPA.
Prímorské Albánsko na západe Balkánskeho polostrova sa stalo súčasťou Osmanskej ríše v roku 1479. Po zániku Osmanskej ríše v dôsledku prvej balkánskej vojny (1912) vznikol prvý raz albánsky národný štát, v ktorom však vtedy žila sotva polovica všetkých Albáncov, čo sa dá povedať aj o súčasnosti.
Už pri vzniku nezávislého Albánskeho kniežatstva vzniesli Grécko, Srbsko a Čierna Hora, v ktorých žijú aj bez toho veľké albánske menšiny, územné nároky. Preto sa hranice Albánska definitívne určili až v 20. rokoch minulého storočia.
Albánci sa počtom zhruba šesť miliónov rátajú k väčším národom na Balkánskom polostrove. Roztrieštenie nimi obývaných území medzi rôzne krajiny, ako aj rozštiepenie Albáncov na klany a podľa príbuzenských zväzkov, zabrzdilo vývoj spoločného národného uvedomenia etnika.
Až v roku 1887 vznikli na území súčasného Albánska prvé školy s vyučovacím jazykom albánskym. Vyše polovice Albáncov, zhruba 3,1 milióna, žije v súčasnosti v Albánsku. Zhruba dva milióny majú svoj domov v Kosove, ktoré má s Albánskom spoločné hranice.
V Macedónsku sa k albánskej menšine hlási približne 600.000 ľudí, na juhu Srbska (v Preševe, Bujanovci a Medvedji) žije 100.000 Albáncov a 70.000 v Čiernej Hore. Zhruba šesť miliónov Albáncov tak obýva kompaktné územie.
Napriek tomu je myšlienka zjednotenia všetkých Albáncov rozšírená len okrajovo, v intelektuálnych kruhoch. História a hospodársky rozvoj jednotlivých Albáncami obývaných území sú príliš rozdielne.
V roku 1999 sa však po prvý raz stretli v Tirane zástupcovia zo všetkých regiónov, kde žijú Albánci, a potvrdili, že na Balkáne chcú vystupovať spoločne.
Počas kosovskej krízy v roku 1999 sa Albánsko postavilo na stranu NATO. Krajina umožnila pobyt medzinárodných jednotiek (AFOR) a poskytla dočasné útočisko vyše miliónu utečencov z Kosova.
Najvyšší predstavitelia Albánska opakovane potvrdzujú záujem o vstup krajiny do NATO a EÚ, ale najmä kvôli ekonomickej zaostalosti a nízkemu HDP to zostáva v rovine želania.
