Jeho filozofia nenásilia a túžba po nezávislosti začala boj o slobodu, ktorý priniesol koniec britského kolonializmu v Indii. Pre svoju krajinu sa stal duchovným otcom. Inšpiroval milióny utláčaných po celom svete. Jeho meno sa používalo všade tam, kde sa mocní tohto sveta snažili presvedčiť ľudí, že násilie je jediným východiskom. Dnes uplynie 60 rokov od násilnej smrti Mahátmu Gándhího.
Fotografiu vychudnutého starého muža, ktorý polonahý a bosý sedí na dlážke a so staromódnymi okuliarmi zaujato číta náboženské spisy, pozná dnes už každý. Zaradila sa medzi obrazy, ktoré formovali ideu boja za oslobodenie v 20. storočí. Od násilného Che Guevaru až po tých, ktorých kostnatý starý Ind inšpiroval. Dalajlámu či Martina Luthera Kinga.
Útlak Britov a Otec Indie
India konca 19. storočia bola miestom, ktoré silného a charizmatického lídra potrebovalo. Povýšenecký prístup britských kolonizátorov k Indom, často neúnosné vykorisťovanie vo forme vysokých daní a vyciciavanie prírodného bohatstva tejto krajiny vytváralo v Indii napätie, ktoré sa zväčša končilo mlátením Indov, zatváraním do väzníc a niekedy aj smrťou.
Ako neskôr história ukázala, vznik samostatnej Indie a odtrhnutie Pakistanu sa rovnako nezaobišlo bez krvi. Ale cesta, ktorou Bapu (otec), ako Indovia láskavo Gándhího volajú, priviedol svoj národ k sebavedomiu, sa vyhýbala zbraniam, ako sa len dalo.
Móhandás Karamčand Gándhí, rodák z Pórbandaru, už ako chlapec listoval Bibliou a Koránom, a okrem Bhagavadgíty sa neskôr dostal aj k spisom od Thoreaua či Tolstého, s ktorým si aj dopisoval. Imponovali mu myšlienky odpustenia, vzájomnej úcty a askézy. Aj keď jeho krajina vzdorovala prejavom koloniálnej nadvlády, jeho duchovný život najviac poznačila dvadsaťročná skúsenosť v Južnej Afrike.
Skúsenosti z Afriky
Gándhí vyštudoval právo v Británii, kde musel pre svoj indický pôvod zniesť nemálo ponížení. To, čo zažil v Južnej Afrike, kde v rokoch 1893 až 1914 bojoval proti rasovej diskriminácii indických prisťahovalcov, však natrvalo rozhodlo o jeho ďalšom živote, ktorý naplno zasvätil obetovaniu sa pre druhých. Počas povstania kmeňa Zulu pomáhal ošetrovať rany aj černošským Afričanom.
Aj keď ako právnik sa nemusel sťažovať na nedostatok peňazí, oveľa viac ho priťahoval asketický spôsob života.
Do Indie sa vrátil úplne iný Gándhí, aký z nej ako 24-ročný odchádzal. Myšlienku nenásilného odporu chcel naplno využiť pri boji svojho ľudu za oslobodenie sa spod britského područia. Vyzýval na odmietanie spolupráce s koloniálnymi úradmi a na občiansku neposlušnosť, najmä v prípadoch zjavného porušovania ľudských práv britskými zákonmi.
Púť za soľou
V roku 1919, päť rokov po návrate, už stál na čele novozaloženého Indického národného kongresu. Ten si za svoj cieľ určil získanie úplnej nezávislosti od Britov. Gándhí však tak ako predtým v Afrike, aj tentoraz musel za svoje názory stráviť niekoľko rokov vo väzení.
Napriek tomu dokázal zmobilizovať tisíce Indov, ktorí spolu s ním v roku 1930 uskutočnili mesačný soľný pochod k morskému pobrežiu. Putovanie za vlastnou soľou bolo prejavom neposlušnosti proti soľnému monopolu, ktorý nakoniec Briti zrušili.
Keď sa počas vojny začali rozhovory o usporiadaní Indie po jej skončení, britskí politici už nemohli lídra z opačnej strany barikády prehliadať. Gándhímu sa oddelenie Pakistanu podľa náboženského kľúča nepáčilo. Desil sa násilia na hraniciach, ktoré medzi moslimami a hinduistami prepuklo. V januári 1948 začal protestnú hladovku, ktorá prinútila znepriatelené strany utíšiť krviprelievanie.
O pár dní neskôr hinduistický extrémista zastrelil v uliciach Dillí sedemdesiatosemročného starca, ktorý sa šiel modliť. Gándhí zomrel na ceste k svätyni. India stratila nielen svojho duchovného otca, ale aj človeka, ktorý jazdil vlakom v tretej triede, pretože štvrtú už nemali.
Zanechal Indiu na ceste k sekularizmu, ktorú paradoxne začal čisto náboženskou víziou. „Viac ako jeho slová bol odkazom jeho život,“ povedala o ňom indická expremiérka Indíra Gándhíová.
Kliknite - obrázok zväčšíte.
Gándhího popol rozptýlia v mori
Šesťdesiat rokov po smrti najvýraznejšej postavy indických dejín sa jej ostatky dnes navždy stratia v Indickom oceáne. Tie posledné.
Indovia si dnes pripomínajú okrúhle výročie od zavraždenia Mahátmu Gándhího a pri tejto príležitosti chcú rozptýliť posledné zvyšky z jeho popola.
Väčšina skončila v indických riekach už trinásť dní po jeho úmrtí, tak ako to káže hinduistická tradícia.
Rozhodla rodina
Po tom, ako sa minulý rok v múzeu v Bombaji objavila urna so zvyškami popola veľkého indického mysliteľa, úrady uvažovali, že ju umiestnia v pamätníku v centre mesta.
Gándhího rodina však bola proti. A tak sa obsah malej oceľovej urny, ktorú múzeu daroval obchodník Bharát Narajan, dnes večer stratí na pobreží Bombaja.
Keď Gándhího telo po jeho zavraždení v roku 1948 spálili, jeho popol rozdelili do niekoľkých urien, ktoré rozoslali po celej Indii na spomienkové ceremónie. Tam mali byť rozptýlené do riek. „Nikto poriadne nevie, koľko urien existuje a kde sú,“ povedal pre agentúru AP viceprezident múzea Dhirubhai Mehta.
Obrad pre Harilala
Dnešný rituál rozptýlenia popola je zadosťučinením pre rodinu najstaršieho Gándhího syna Harilala. Ten sa spolu s bratom Manilalom, ktorý bol vtedy v Južnej Afrike, nezúčastnil na otcovom pohrebe.
Harilal mal s otcom veľmi komplikovaný vzťah, vyčítal mu, že nemohol študovať v zahraničí. Na istý čas sa dokonca z rebélie obrátil aj na islam.
Dnešná spomienková ceremónia tak bude naplnením poslednej vôle Gándhího, ktorý si želal, aby bol všetok jeho popol rozptýlený do riek krajiny, ktorú priviedol k nezávislosti.
(toh)
