Vývoj na bojiskách 2. svetovej vojny sa začínal obracať. Nemci nedobyli Britániu, ich postup na východ sa zastavil pri Stalingrade a už dva mesiace prebiehala spoločná britsko-americká operácia v severnej Afrike. Spojencom sa podarilo odraziť aj japonský nápor v Tichomorí. Bolo treba stanoviť stratégiu na ďalšiu fázu bojov. Americký prezident Roosevelt a britský premiér Churchill sa na nej dohodli na konferencii v marockej Casablance, ktorá sa skončila 24. januára 1943.
Franklin D. Roosevelt pôvodne plánoval, že sa schôdzky zúčastní aj Stalin. Sovietsky diktátor však odmietol počas vrcholiacich bojov pri Stalingrade opustiť krajinu, a tak sa prvým spoločným stretnutím všetkých troch najvyšších predstaviteľov spojeneckých veľmocí stala až konferencia v Teheráne koncom roka 1943.
Prvý prezidenský let
Za miesto stretnutia vybrali spojenci Maroko, kde už od novembra predchádzajúceho roka prebiehala operácia Torch, ktorá priespela k tomu, že do mája vytlačili Nemcov zo severnej Afriky.
Roosevelt sa tam prepravil do dlhom, vyše trojdňovom lete s medzipristátiami v Trinidade, Brazílii a Gambii. Stal sa vôbec prvým americkým prezidentom, ktorý počas výkonu funkcie použil lietadlo.
Na stretnutí, ktoré sa začalo 14. januára v hoteli Anfa na predmestí Casablancy, prebiehali okrem rokovaní Roosevelta s britským premiérom Winstonom Churchillom aj intenzívne rozhovory členov spoločného velenia ozbrojených síl oboch krajín. Kým britskí zástupcovia postupovali jednotne, od Američanov zaznievali rôzne návrhy.
Šéf ich generálneho štábu, generál George Marshall sa prikláňal k čo najrýchlejšiemu otvoreniu druhého frontu vo Francúzsku, na ktorý naliehal aj Stalin.
Admirál Ernest King naopak žiadal vrhnúť väčšinu flotily do boja proti Japoncom. Americká nejednotnosť zrejme zapríčinila, že v záveroch konferencie prevážili britské stanoviská.
Najrýchlejšia porážka Nemecka
Spojenci sa dohodli, že prioritou v ďalšom vedení vojny sa stane čo najrýchlejšia porážka Nemecka.
Briti sa Američanom zaviazali, že po víťazstve v Európe vrhnú všetky svoje sily do boja s Japonskom. Mal sa zintenzívniť boj proti nemeckým ponorkám v Atlantiku, ako aj bombardovanie nemeckého územia.
Churchill napokon Roosevetlta presvedčil, že po porážke Nemcov v Afrike treba pokračovať v akciách v Stredomorí. Nasledovať malo vylodenie na Sicílii, ktoré sa uskutočnilo už v júli. Americký prezident usúdil, že aj čiastkové úspechy budú mať priaznivý vplyv na domácu verejnú mienku.
Zároveň sa mali začať zhromažďovať aj jednotky v Británii pre inváziu do Francúzska. Napriek Stalinovmu naliehaniu však bolo po vylodení na Sicílii zrejmé, že skôr ako na jar budúceho roka k nej nepríde.
Do Sovietskeho zväzu mali naďalej prúdiť konvoje s materiálom, pomoc mala dostávať aj Čína. Strany sa dohodli aj na ďalšom postupe v Tichomorí.
Bezpodmienečná kapitulácia
V záverečný deň stretnutia oznámil Roosevelt na tlačovej konferencii, že vojna sa skončí až vtedy, keď všetky hlavné nepriateľské štáty pristúpia na bezpodmienečnú kapituláciu.
Chcel, aby „v Nemecku každý pochopil, že tentoraz je porazeným národom“. Zároveň sa snažil ubezpečiť Stalina, že Západ s ním zotrvá v spoločnom boji až do konca a nepristúpi na separátne rokovania.
Po vojne mnohí tento krok považovali za chybu, pretože vraj posilnil nemecký odpor. Isté je, že minister propagandy Joseph Goebbels ho vo svojich vystúpeniach často používal ako hrozbu nemeckému národu. Ťažko však predpokladať, že by bolo bez neho Hitlerovo fanatické odhodlanie bojovať až do konca menšie.
Spojenci v Casablance zorganizovali aj stretnutie predstaviteľov francúzskeho odboja – šéfa londýnskych slobodných Francúzov, generála Charlesa de Gaulle, a veliteľa vojsk v severnej Afrike, generála Henriho Girauda.
Oboch mužov, ktorí sa navzájom nemohli vystáť, prinútili podať si pred objektívmi ruky a uzavrieť spojenectvo. De Gaulle však počas ceremónie okázalo odvrátil hlavu, takže pre filmové týždenníky museli scénu prerábať.
Konferencii v Casablance sa najmä pre Stalinovu neprítomnosť nevenuje taká pozornosť ako stretnutiam v Teheráne a na Jalte, na ktorých sa zúčastnil. Práve na nej sa však určila stratégia vedenia vojny, ktorej dali nasledujúce stretnutia už len konkrétnu podobu. Už počas rokovaní ju admirál King označil za najväčší krok k víťazstvu. Budúce roky potvrdili, že sa nemýlil.
Autor: Martin Hagara
