Carnegie Hall je pre New York tým, čím pre Londýn Royal Albert Hall. Budovou so skvelou akustikou, kde hrávajú najväčšie hviezdy klasickej hudby. Okrem toho tam však môžete zažiť aj rockové alebo džezové koncerty. Nebolo to tak vždy. Džez sa v Carnegie Hall oficiálne usadil 16. januára 1938.
Podnikateľ s dušou filantropa Andrew Carnegie (1835 - 1919) dal postaviť tri budovy, ktoré dostali jeho meno, a rozhodol sa nasťahovať do nich kultúru. Najslávnejšia z nich stojí v New Yorku, kde od otvorenia v roku 1891 videla množstvo svetových premiér špičkových hudobníkov. Prvýkrát tu napríklad zaznela slávna Dvořákova „novosvetská" symfónia, diela Gershwina, Stravinského či Rachmaninova.
Okrem klasických hudobníkov si v Carnegie Hall zahrali aj Frank Sinatra, Beatles, Bob Dylan, Doors, David Bowie alebo najjagavejšie džezové hviezdy ako Louis Armstrong, Count Basie, Billie Holliday, Charlie Parker či Miles Davis.
Prvý medzi prvými
Práve medzi džezmenmi sa v dejinách budovy stojacej uprostred Manhattanu najviac vyníma meno klarinetistu Bennyho Goodmana. Dôvod je jednoduchý. Práve jeho koncert pred sedemdesiatimi rokmi znamenal oficiálne uznanie džezu ako „vysokého“ umenia, práve tento koncert bol prvým, na ktorom v Carnegie Hall vystúpil veľký džezový orchester, práve nahrávka z tohto vydareného večera sa stala prvým dvojalbumom v dejinách hudby a obchodníckym bestselerom.
V období pred druhou svetovou vojnou bol džez v Amerike veľmi populárnou záležitosťou. Dokazuje to aj fakt, že miesta na 2760 stoličkách v Carnegie Hall boli obsadené už niekoľko týždňov pred koncertom Goodmanovho orchestra aj napriek pomerne vysokej cene lístkov. Líder však napriek tomu dlho váhal. Zodpovednosť bola veľká (byť prvým často zväzuje ruky), ťarcha tradície budovy bola síce menšia ako dnes, ale už v tom čase veľmi impozantná.
Goodman vynechal niekoľko iných koncertov a vynútil si, aby mohol s kapelou skúšať priamo v Carnegie Hall. Na unikátnu akustiku sály si bolo treba zvyknúť a rovnako bolo treba detailne premýšľať o programe koncertu. Nakoniec ho ambiciózne poskladal z hitoviek z vlastného repertoáru ako Swingtime in the Rockies či Sing, Sing, Sing, ktorý doplnilo niekoľko noviniek, ale najmä blok s názvom 20 rokov džezu a niekoľko exkluzívnych hostí, ktorí si schuti zahrali z nôt aj zaimprovizovali.
Zrodili sa dve hodiny hudby. Už len pohľad na zoznam tých, čo ju hrali, je ako vstup do džezovej siene slávy Lionel Hampton, Gene Krupa, Count Basie, Lester Young sú len štyri najznámejšie mená zo zoznamu 25 hudobníkov, ktorí sa objavili na pódiu za frenetického ohlasu publika.
Legenda, ktorá skoro nebola
Hoci nahrávka z večera sa stala legendárnou, nechýbalo veľa a nemusela prísť na svet.
Okrem toho, že hostia pôsobili v iných skupinách a mali zmluvy s inými vydavateľmi, ešte väčším problémom bolo, že nahrávacie technológie boli v plienkach. Celý koncert Goodmanovho bigbandu a jeho hostí (dokopy dvadsaťpäť hudobníkov) sa nahrával iba na tri mikrofóny a technici firmy CBS sediaci vonku v mobilnom štúdiu tiež neodviedli najprofesionálnejšiu prácu. S vyvážením hlasitosti nástrojov sa údajne príliš nezaoberali, čo sa dá veľmi diplomaticky nazvať trúfalosťou.
Technické problémy skomplikovala druhá svetová vojna s nasledujúcim pátraním po originálnych záznamoch a hodiny driny, ktorú si museli odsedieť zvukoví inžinieri v štúdiu pri finalizácii. A tak dvojalbum Benny Goodman Carnegie Hall Jazz Concert vyšiel po prvýkrát až v roku 1950. Stal sa však jednou z prvých dlhohrajúcich LP platní, ktorá zlomila miliónovú predajnosť.
