V októbri 1942 bol dvadsaťročný kapitán britského vojnového letectva Donald McLarty zostrelený nad Líbyou; jeho uniformu zdobil nečakaný nápis: Argentína. Bol to jeho 199. let.
V britských Kráľovských leteckých silách bojovalo veľa cudzincov, ale historici sa doposiaľ sústreďovali na pilotov z Československa, Poľska, Francúzska a Nórska - krajín, ktoré boli obeťou Hitlerovej agresie. Málokto vie, že vyše 800 mladých letcov - niektorí boli ešte študenti - sa v neutrálnej Argentíne dobrovoľne prihlásilo do boja proti nacistickému Nemecku; do Európy ich prepravovali na lodiach - už aj tá plavba bola nebezpečná.
Keď McLarty nasadal do svojho bojového lietadla Hurricane, bolo jeho úlohou bombardovať nemeckú vojenskú základňu v Líbyi. Po ešte jednom, celkovo dvestom nálete by mu vznikol nárok na dlhodobejšie prerušenie aktívnej služby. K tomu už nedošlo.
„Bola to nepripravená operácia... Keď sme sa ocitli nad pevninou, uvidel som vojakov, ako čakajú," hovorí McLarty. „Ich streľba zasiahla motor a olej mi zastriekal celé predné sklo. Orientoval som sa podľa lietadiel našej letky, ktoré leteli vedľa mňa, lenže potom mi Nemci odstrelili chvost."
Historik sa zaujíma o osudy argentínskych letcov
McLarty havaroval, poškodil pritom dve nemecké lietadlá a zastavil sa v hŕbe prázdnych sudov na letecký benzín. Nemci mu ponúkli whisky a poslali ho do talianskeho zajateckého tábora. Po roku sa mu podarilo ujsť.
Argentínsky historik Claudio Meunier presvedčil McLartyho a iných veteránov, aby mu vyrozprávali svoje dramatické príbehy; Meunierov výskum prebieha už desať rokov: „Predtým sa nikto s nimi nebavil, nikto si ich nepamätal; ich spomienky boli bolestné."
Niektorí piloti boli potomkovia pôvodných obyvateľov Argentíny, priezviská iných zasa naznačujú, že pochádzajú z rodín Britov, ktorí stavali v Argentíne železnice, rozvinuli baníctvo a farmárčili.
„Našu slobodu vybojovali iní ľudia," hovorí Michael Welch, ďalší z pilotov, „tak som považoval za svoju povinnosť zachovať sa rovnako; veď Hitler bol ozajstné Zlo."
Zo 400 dobrovoľníkov sa stali piloti, z ostatných boli strelci, zameriavači a radisti. Približne 150 ich zahynulo. Na fotografiách regrútov vidno šľachovitých chlapcov v sedlách koní.
„Mali sme výhodu športového ducha," hovorí 89-ročný Ricardo Moreno, „boli sme odolní a zvyknutí na drsné podmienky."
Dobrovoľníci
Okrem britského vojenského letectva slúžili Argentínčania aj v kanadskom. Väčšina pilotov totiž absolvovala základný výcvik v Kanade - a časť z nich sa tam po vojne usadila.
O dobrovoľníkoch nakrútil Claudio Meunier dokumentárny film Voluntarios, v španielčine. Jeden z nich - palubný guľometník - napr. porozprával, ako raz počas náletu na muničný transport zastavil paľbu, lebo jeden z vozov ťahali kone.
Voluntarios sa prvýkrát premietal koncom jesene v Kanadskom leteckom múzeu počas spomienkovej slávnosti na počesť štrnástich Argentínčanov, ktorí zahynuli v službe Royal Canadian Air Force; išlo o nekomerčnú projekciu.
„Bez Meuniera," povedal na jej úvod argentínsky veľvyslanec, „by ich príbehy zapadli prachom. Je veľmi dôležité, aby sme si pamätali skutky statočných ľudí."
Eskadra Firmes volamos
Do britskej Royal Air Force sa prihlásilo toľko Argentínčanov, že mali vlastnú eskadru - Firmes volamos (Pevne odhodlaní letíme); v znaku mala britského leva pred vychádzajúcim slnkom, symbolizujúcim Argentínu. Niektorí piloti si lietadlá navyše ozdobili obľúbenou postavou Paturuza, fiktívneho argentínskeho domorodca, obdareného neuveriteľnou silou.
Príbeh letcov upadal do zabudnutia z viacerých dôvodov, čiastočne i preto, že sa roztratili po svete: Jedni zostali v Európe, druhí sa vrátili domov, tretí neskôr emigrovali.
„Nenaskytla sa príležitosť hovoriť o tom," konštatuje McLarty, ktorý sa po vojne usadil v Kanade a oženil sa s dievčaťom, ktoré spoznal ešte počas výcviku. Neskôr do Kanady emigrovali aj niektorí jeho druhovia, ktorí sa pôvodne po vojne vrátili do Argentíny.
Krajina privítala nacistov s otvorenou náručou
Niektorí z hrdinských pilotov sa o vojnových časoch dlho nezmieňovali pre politickú atmosféru v Argentíne počas éry Juana Peróna. Pod tlakom protihitlerovských spojencov síce Argentína vyhlásila - koncom marca 1945, jeden (!?) mesiac pred Führerovou samovraždou - Nemecku vojnu, nebolo však nijakým tajomstvom, že vo vláde sú pro-nemecky orientovaní ministri. Preto aj po vojne mnohí vysokopostavení nacisti utiekli práve do Argentíny; privítali ich s otvorenou náručou - a bývalí letci RAF radšej mlčali.
„Nepozdávalo sa im to," konštatuje Meunier.
Mlčanie však nevymazalo spomienky.
„Počas prvých dvoch-troch bojových letov človek nemal tušenie, čo sa deje. Bolo to desivé, nohy sa mi triasli na pedáloch," priznáva McLarty.
