Najvplyvnejšia katolícka rehoľa, jezuiti, si vyberá nového generálneho predstaveného. Ten zdedí komplikovanú históriu vzťahov s Vatikánom.
RÍM, BRATISLAVA. Ad Maiorem Dei Gloriam. S týmto heslom svojho zakladateľa sa po štyri storočia schádzali jezuiti z celého sveta v Ríme, aby po smrti „čierneho pápeža“ (ako svet prezýval ich generálneho predstaveného) zvolili jeho nástupcu. V nedeľu viac než dvesto členov azda najvplyvnejšej rehole po prvýkrát pricestovalo do svätého mesta dohodnúť sa na tom, kto vystrieda na čele rádu staručkého Holanďana, ktorý vyžehlil vzťahy s Vatikánom.
Keď je biela vlastne čierna
Peter-Hans Kolvenbach pomohol reholi zabudnúť na konflikty s Jánom Pavlom II., ktoré vznikali počas úradovania jeho predchodcu, Baska Pedra Arrupeho. Práve poslušnosť pápežovi bol sľub, ktorý mal z jezuitov urobiť elitné jednotky Vatikánu. Na väčšiu slávu Boha.
„Uverím, že biela, ktorú vidím, je čiernou, ak to tak definuje cirkevná hierarchia,“ vysvetľoval kedysi dôležitosť poslušnosti Vatikánu sv. Ignác z Loyoly, ktorý jezuitov založil.
V čase silnejúcej reformácie, keď katolícke krajiny prichádzali o veriacich v prospech protestantov, bola doktrinálna radikálnosť cestou, ako zvrátiť tento vývoj. Keď sa sedem mladých spoločníkov z parížskej univerzity, medzi ktorými okrem Ignáca nechýbal ani František Xaverský, rozhodlo v auguste 1534 na jednom z vŕškov Montmartru zasvätiť svoj život bohu, netušili, že zakladajú jednu z najvplyvnejších reholí v dejinách katolíckej cirkvi. Ich zameranie sa na vzdelanie a intelekt však už vtedy sľubovalo trenice s cirkevnými dogmatikmi. Sv. Ignác pochopil, že cirkev potrebuje reformu a že najväčší boj bude treba zviesť s korupciou, úplatkárstvom a spirituálnou letargiou medzi samotnými klerikmi.
Priveľa vplyvu
Jezuiti, ktorých poslanie posvätil pápež Pavol III., začali zakladať školy a univerzity a okrem teológie trvali na klasickom vzdelaní, ktoré zahŕňalo aj štúdium gréckej filozofie a literatúry. Ideály humanizmu a renesancie zrazu súzneli so scholastikou katolíckej cirkvi.
Napriek lojalite k Vatikánu sa však musel rád na istý čas odmlčať. Jezuiti, ktorí boli často pre svoje vzdelanie a psychologické poznatky spovedníkmi panovníkov a kráľov, nadobudli obrovský vplyv. Pápež Klement XIV. bol pod nátlakom takmer celej Európy v roku 1773 nútený rehoľu zrušiť. Obnovil ju po 41 rokoch až pápež Pius VII. Dnes tvoria jezuiti najväčšiu rehoľnú spoločnosť katolíckej cirkvi. Jeden z ich popredných mysliteľov John Courtney Murray patrí k „architektom“ II. vatikánskeho koncilu, ktorý znamenal zásadný posun a mnohé reformy v cirkvi. Napätie medzi „bielym“ a „čiernym“ pápežom však poznamenáva aj novodobú históriu katolíkov.
Drzý jezuita
Keď začiatkom 80. rokov prekonal Pedro Arrupe porážku, pápež Ján Pavol II. vymenoval na čelo rádu osobného vyslanca, čo viacerí jezuiti kritizovali ako „pápežov výnimočný stav“.
Naposledy hladinu rozvíril prípad amerického jezuitu Thomasa J. Reesa, editora jezuitského týždenníka America, ktorý v apríli 2005 odstúpil z tohto postu na tlak z Vatikánu.
Dôvodom bola jeho kritika Kongregácie pre náuku viery za jej postoje k témam ako homosexualita či práva na život u nenarodených detí. Na čele kongregácie stál vtedy kardinál Josef Ratzinger, terajší pápež Benedikt XVI.
Uverím, že biela, ktorú vidím, je čiernou, ak to tak definuje cirkevná hierarchia.
Sv. Ignác z Loyoly
Kliknite - obrázok zväčšíte.
