Hoci sláva cirkusov upadá, existuje iba málo ľudí, ktorí nikdy netlieskali tanečníkom na lane, akrobatom na koňoch či krotiteľom levov.
Historické korene cirkusu sa spájajú so starovekým Rímom. V kruhovej aréne predvádzali divákom rôzne triky slony, levy či iné dive zvieratá. Pravda, vtedy boli často medzi nedobrovoľnými krotiteľmi otroci a v mnohých prípadoch svoj súboj so šelmami prehrali.
Po páde impéria sa na cirkus zabudlo. Svoje znovuzrodenie zažil až v druhej polovici 18. storočia a spája sa s menom Phillip Astley - otcom moderného cirkusu.
Z vojska do cirkusu
Syna umeleckého stolára od malička viac ako otcovo remeslo lákali kone. Preto už ako sedemnásťročný mladík opustil svoj domov v strednom Anglicku a pridal sa k jazdeckému regimentu britskej armády.
V rámci nej slúžil v sedemročnej vojne alebo v konfliktoch v Indii. Za svoju odvahu a šikovnosť získal rôzne pocty a dosiahol titulu seržanta.
Phillip Astley bol vynikajúci jazdec na koni. Počas svojej služby v armáde sa navyše naučil viacero trikov. Keď teda neskôr z vojska vystúpil, rozhodol sa založiť v Londýne jazdeckú školu, v ktorej chcel usporadúvať aj verejné predstavenia. Dopoludnia mal vyučovať, popoludní ukazovať, čo všetko sa na koni dá robiť.
Predpokladá sa, že jeho prvé verejné predstavenie sa uskutočnilo deviateho januára 1768. Na lúke pri westminsterskom moste ohraničil Astley lanami svoju arénu. Rozhodol sa pre kruhový tvar, po anglicky circus, podľa čoho arénu začal sám Astley nazývať. Neskôr upravil jej priemer na 42 stôp (asi trinásť metrov), čo sa stala medzinárodná norma pre všetky ostatné cirkusy.
Kruhový tvar zvolil Astley z dvoch dôvodov. Pre predvádzanie jazdeckých trikov umožňovalo vďaka odstredivej sile klusanie koní dokola lepšiu stabilitu jazdcov. Navyše, obecenstvo bolo takto s akrobatmi v bližšom kontakte.
Aj králi, aj bedač
Astley si veľmi rýchlo uvedomil, že večerné predstavenia mu prinášajú väčší zisk ako učenie. Nedá sa však povedať, že to robil iba pre peniaze. Astley miloval šou a jeho 'circus' sa veľmi rýchlo stal jedným z hlavných miest zábavy v Londýne. Na jeho predstavenia sa chodili pozerať králi (v roku 1772 francúzsky monarcha Ľudovít XV.), ale aj najchudobnejší Londýnčania.
Ľudia na začiatku obdivovali hlavne jazdecké kúsky. Sám Astley si ich získal svojimi trikmi na koni. Počas jazdy zdvíhal zo zeme vreckovku, robil v sedle stojky na hlave alebo pri jazde na dvoch koňoch hral na píšťale.
Neskôr Astley svoj amfiteáter zastrešil a pristaval sedadlá pre divákov. Postupne tiež do repertoáru pribudli aj nejazdecké triky, bez ktorých si už dnešné cirkusové predstavenia nevieme ani predstaviť. Londýnčanov v Astleyho aréne ohurovali akrobati chodiaci po lane, zabávali žongléri či počítajúce prasa. Z éry alžbetínskeho divadla si požičal nápad s farebnými klaunmi, ktorí medzi vystúpeniami rozosmievali obecenstvo. Jediné, čo ešte v prvom cirkuse nebolo, boli divoké zvieratá. Prvýkrát sa objavili až štrnásť rokov po Astleyho smrti.
Úspech aj vo svete
Sláva jeho amfiteátra však nezostala len na ostrovoch. Po úspešných turné po Európe, založil Astley v roku 1782 prvý cirkus aj v Paríži. Domáci mu začali hovoriť Anglický amfiteáter. Otec moderného cirkusu stihol do svojej smrti otvoriť v európskych mestách ďalších osemnásť arén.
Veľa jeho žiakov sa od svojho učiteľa neskôr odpojilo a predvádzali vlastné predstavenia. Keďže všade slávili úspechy, počet cirkusov sa v devätnástom storočí rýchlo zvyšoval.
Mnohé súbory začali neskôr kočovať, čím si ich mohli pozrieť deti a dospelí v každom, aj malom mestečku. V nasledujúcich dvoch storočiach sa tak stal cirkus fenoménom zábavy. V súčasnosti však v boji o diváka ťahá s modernými médiami za kratší koniec (cirkusového) povrazu.
