Mladá Louise sa v Teheráne vydala za iránskeho aristokrata; ich privilegovaný život ukončila islamská revolúcia v roku 1979. Nasledovalo osem rokov plných strádania počas iracko-iránskej vojny.
Louise mala finančné problémy a nejaký čas strávila dokonca vo väzení. Preslávil ju však chov koní: Podarilo sa jej zachrániť pred vyhynutím istý starý druh a dokázať, že je príbuzný plnokrvníkom, ktoré možno vidieť na západných dostihových dráhach.
„Zažila som vzostupy aj pády," hovorí Louise, sediac vo svojom jednoduchom, ale pohodlnom tehlovom dome pri krbe. Oheň horí, zmráka sa, v stepi sa túlajú vlci. Louise patrí k hŕstke Američanov, ktorí zostali v Iráne, nie je však nadšená politikou Spojených štátov na Blízkom východe. Podľa nej by americký útok kvôli spornému nukleárnemu programu Teheránu znamenal pre región katastrofu.
Priatelia Louise, ktorí žijú na Západe, sa čudujú, prečo sa usadila v kraji, kde líšky dávajú dobrú noc, a v štáte, ktorý je zavilým nepriateľom Ameriky. Louise však neoľutovala príchod do Iránu a nemá v úmysle odísť.
„Už dávno sa nepovažujem za Američanku," hovorí. „V Amerike by som sa bála žiť takto sama. Viacerí ľudia mi chýbajú, ale nechýba mi ich životný štýl." Miesto neho má skvostné spomienky.
HLAD
Louise má modré oči a bystrú myseľ. Chichoce sa pri spomienke na streľbu v blízkosti veľvyslanectva USA - tesne pred tamojšou rukojemníckou drámou, ktorá ešte stále zaťažuje vzťahy Washington-Teherán.
Potom prišli útoky irackých rakiet - motor jednej z nich prerazil strechu rodinného domu Firouzovcov. Hlavica explodovala neďaleko. „Boli to drsné časy ... naokolo dopadli tucty bômb."
Počas predrevolučného obdobia sa zoznámila s mnohými prominentmi - veľvyslancami, spisovateľmi a cestovateľmi. Krásne dni sa pre Louise skončili, keď revolúcia povalila monarchiu a šach Reza Pahlaví musel odísť do emigrácie; bolo to pred takmer tridsiatimi rokmi.
Islamskí fundamentalisti, ktorí sa dostali k moci, hľadeli na Firouzovcov s podozrením - ako na príbuzných dynastie, vládnucej pred šachovým otcom. Louise strávila tri týždne vo väzení, jej manžel tri mesiace. Švagra jej dokonca odsúdili na smrť, trest mu však zmenili a po šiestich rokoch sa z väzenia dostal. Majetok viacerých príbuzných bol skonfiškovaný a mnohí z Iránu ušli. Niekoľko jej známych popravili.
Louise vychovávala tri deti a mala problém udržať sa nad vodou; popredávala šperky a rodinné striebro. „Nemali sme nič. Naozaj sme temer nemali čo jesť. Stále sme boli hladní." So smiechom však dodáva: „Nejako nás to omladilo."
Rodina sa časom skonsolidovala a založila si farmu v blízkosti jednej turkménskej dediny; Louise tam žije dodnes. Od roku 1994 je vdovou a spolunažíva s piatimi psami, 45 koňmi a turkménskymi dedinčanmi, ktorý na farme pracujú.
Farma má finančné problémy, ale Louise si poradila: Pre západných turistov, ktorí vyhľadávajú vzrušenie, organizuje desaťdňové jazdy na koňoch do vzdialených hôr. Kvôli nedávnej zlomenine ruky sa však musí trochu šetriť. Lekár jej povedal, že nemá jazdiť na koni, je na to vraj príliš stará. Louise mu odvrkla: „Nie som na to príliš stará. Som stará na to, aby som padala z koňa."
CHVENIE
Louise prežila detstvo na farme vo Virginii a tam si kone zamilovala. Neskôr v Iráne zriadila jazdeckú školu, pomohla zachrániť tamojšie kaspické plemeno a teraz chová turkotatarské kone. Chcela ich vyvážať, aby osviežili krv západných koní, ale úrady jej to nepovolili. „Také kone by sa na Západe osvedčili," pyšne hladká hnedého žrebca vo výbehu.
Britský cestovateľ Jason Elliot popisuje v knihe „Potulky po Iráne", ako Louise počas expedície do hôr v roku 1965 prvýkrát s chvením hľadela na posledné kaspické kone. Nebola prvým človekom, ktorý si pomyslel, že tieto koníky sú predkami čistokrvných arabských koní, ale vďaka svojej „tvrdohlavosti" to prvá dokázala. „Ortodoxné jazdecké kruhy túto správu neprijali s nadšením," dodáva Elliot, „pre ne sa ´konská´ história končí na Eufrate."
Louise je obklopená knihami, kresbami koní a perzskými kobercami. Už dávno sa však naučila nerobiť si veľa z osobného majetku. Spojené štáty opustila, keď ju - ako študentku - začali firmy lákať veľkorysými penzijnými schémami: „Bola som zhnusená. Teraz, samozrejme, nemám dôchodok - ale stálo to za to."
