Vo väčších alžírskych mestách nájdete ženy, ktoré šoférujú taxíky a autobusy, iné pracujú na benzínových pumpách alebo v polícii. Rovnoprávnosť pokročila? Je to iba zdanie.
Tieto prípady ženskej sebarealizácie sú výnimkami v islamskej spoločnosti, kde dominujú muži. Napriek oficiálnej propagande sa so ženami často zaobchádza ako s otrokyňami; násilne sa k nim správajú manželia, otcovia aj bratia.
„Nenechajte sa zmiasť západným životným štýlom niektorých žien," hovorí miestna feministka Saliha. „Alžírsko je veľmi konzervatívne a ženy sú považované za druhotriednych ľudí."
Za alžírsku nezávislosť pritom bojovali - pred polstoročím - aj ženy a Hassiba Ben Bouali a Džamila Bouhired patria medzi štátom oslavované hrdinky.
Ústava deklaruje rodovú rovnosť a ženy pracujú v centrálnych aj regionálnych orgánoch, na súdoch, veľvyslanectvách atď. Vláda sa chváli, že do trestného zákona sa dostalo sexuálne obťažovanie; iné paragrafy vraj posilňujú ženské práva.
Takmer každú noc však na uliciach v centre Alžíra vidíte spať zo desať žien s malými deťmi - ušli pred násilníckymi manželmi alebo nimi boli vyhodené z domu.
Policajné štatistiky zaznamenali v roku 2004 asi 6.000 prípadov domáceho násilia, v roku 2005 až o 25% viac. Novšie údaje nie sú k dispozícii.
„Čísla nehovoria všetko," poznamenáva Saliha. „Veľkým problémom je, že obete násilia sa radšej nesťažujú. Mlčia, lebo sa boja odplaty. Podľa prastarých spoločenských zvyklostí totiž žena nemá právo sťažovať sa."
Medzičasom však už aj v Alžíri funguje centrum pre ženy v núdzi. Jednou z tamojších chránenkýň je tridsaťpäťročná Lamia; manžel-policajt ju päť rokov mlátil v prítomnosti detí a nakoniec ju vyhodil na ulicu. Susedia jej nepomohli, iba ju dourážali; v zúfalstve sa obrátila na svojich príbuzných, ale tí sa jej zriekli. Lamia na istý čas prišla o deti. Keď jej boli opäť zverené do opatery, zistila, že ktosi z manželovej rodiny ich sexuálne zneužíval. „Podala som trestné oznámenie, nestalo sa však vôbec nič - okrem toho, že ma manžel znovu zbil." Vďaka pobytu v útulku môže Lamiina dcéra opäť, po dlhej pauze, chodiť do školy. Jedna mimovládna organizácia pomáha nešťastnej matke vybaviť alimenty.
HRDINKY
Takmer 40% alžírskych žien je negramotných, dvakrát toľko ako mužov. Podľa údajov OSN má iba 13% žien platenú prácu.
Asi štvrtina Alžírčanov žije pod hranicou chudoby a 70% ľudí do tridsať rokov je nezamestnaných. Tieto pomery vyvolávajú, pochopiteľne, pocity neistoty a sú zdrojom značnej frustrácie; vyvŕšiť sa na ženách je najľahšie. Správa Amnesty International za rok 2005 uvádza, že hlásenia o znásilneniach a iných sexuálnych deliktoch polícia často vôbec nevyšetruje; vinníci nie sú stíhaní - to je bežná prax.
Na literu zákona tiež nie je spoľahnutie: Novela zákona o rodine z roku 2005 priznala síce ženám právo na finančnú podporu od bývalých manželov, ale prezident Bouteflika odmietol zrušiť povinnosť žien žiadať otca či brata o súhlas s vydajom. Zo strachu pred islamistami zostane toto stredoveké ustanovenie zachované.
SMRŤ A SPEV
Manželky a dcéry, ktoré zverejnia svoje utrpenie, riskujú, že sa im rozzúrené mužské príbuzenstvo pomstí.
53-ročnú Fatihu manžel tak zbil, že strávila tri mesiace v nemocnici, kde si liečila zlomeniny a zotavovala sa z ťažkej traumy. Príčinou bitky bol jeho nesúhlas s jej plánom stať sa speváčkou. Fatiha požiadala o rozvod: „Veď som chcela len spievať." Násilie sa opakovalo a vyvolalo psychické poruchy u detí; jedna z dcér sa pokúsila o samovraždu. Keď už Fatiha nedokázala znášať ponižovanie a rozvod bol v nedohľadne, odsťahovala sa k svojmu otcovi; nezostávalo jej iné ako nechať deti u manžela. Jedného dňa Fatihin otec zomrel a ona - podľa tradičných predstáv - zrazu nemala „ochrancu". Jej manžel sa to pokúsil využiť: Prišiel ju spolu so synom zabiť, vediac, že je sama doma. Susedia našťastie Fatihu varovali a podarilo sa jej uniknúť. Potom sa uchýlila na ženské centrum v Alžíri. Dnes je už Fatiha rozvedená a s pomocou centra nahrala aj cédéčko. Vyspievala v ňom svoju bolesť, čo iné.
