Vo štvrtok uplynie od tých čias 75 rokov.
Študoval na prestížnom Inštitúte politických štúdií (1954-1957) v Paríži a jeden semester absolvoval na Harvardskej univerzite v USA.
V mladosti inklinoval skôr k ľavicovému politickému spektru, čo ho ako 18-ročného viedlo k tomu, že sa podpísal pod Štokholmskú výzvu proti jadrovému zbrojeniu. Neskôr sa však z neho stal zapálený gaullista, podporujúci znižovanie daní, privatizáciu služieb, voľný trh a tvrdé bezpečnostné opatrenia. Bol členom gaullistickej strany, ktorá mnohokrát zmenila svoj názov a od roku 1976 pôsobí ako Združenie pre republiku (RPR), na ktorej vzniku má svoj podiel.
V roku 1959 po skončení štúdia na Škole národnej administratívy vstúpil do služieb štátu ako člen kabinetu premiéra Georga Pompidoua na poste poradcu pre otázky Alžírska. Neskôr pôsobil ako štátny tajomník viacerých ministerstiev (1967-1968 pre otázky zamestnanosti na ministerstve sociálnej starostlivosti, 1968-1971 na ministerstve hospodárstva a financií). Smrť Charlesa de Gaulla mu v roku 1969 otvorila cestu do Elyzejského paláca. V rokoch 1971-1972 pracoval ako minister v úrade pemiéra pre styk s parlamentom. V roku 1972 sa stal ministrom poľnohospodárstva, kde obhajoval záujmy farmárov. Od roku 1974 viedol ministerstvo vnútra a pol poverený prípravou prezidentských volieb, ktoré sa mali konať o dva roky neskôr, avšak náhla smrť Georgesa Pompidoua ich urýchlila.
Víťazom predčasných volieb sa v roku 1974 stal Valéry Giscard dEstaing a premiérom Chirac. Ten však po vnútorných nezhodách v roku 1976 dobrovoľne odstúpil.
V rokoch 1977-1995 bol Chirac starostom Paríža. Presadzoval programy starostlivosti o starých, chorých a slobodné matky, čo mu vynieslo vysokú popularitu a moc. V roku 1979 sa stáva poslancom Európskeho parlamentu.
V prezidentských voľbách prvý raz kandidoval v roku 1981. Vyhral ich však Francois Mitterrand, ktorý si ho vybral za svojho premiéra. Bol to historický krok, pretože vo Francúzsku dovtedy nevládli premiér a prezident, ktorí by pochádzali z odlišných krídel politického spektra. Chirac sa staral predovšetkým o domácu politickú scénu a Mitterrand mal na starosti medzinárodné dianie.
Druhý pokus o prezidentské kreslo mu v roku 1988 opäť nevyšiel, hoci tentokrát ho porážka čakala až v druhom kole, a tak ostal naďalej starostom Paríža.
V roku 1995 ho zvolili za prezidenta. Vo svojom volebnom programe sľuboval zníženie daní a vytváranie pracovných miest, hoci sa mu to nikdy veľmi nedarilo. Celý svet však na seba upozornil tým, že povolil testy atómových zbraní v Tichomorí, no pod tlakom voličov od toho musel o rok neskôr upustiť.
V roku 1997 rozpustil parlament a vyhlásil predčasné voľby, v ktorých jeho Hnutie za republiku utrpelo prehru a zvyšné strany ho donútili prijať za premiéra Lionela Jospina, ktorý pochádzal z opozície. Zostalo to tak na nasledujúcich päť rokov. Toto usporiadanie ho ako prezidenta pripravilo o mnoho právomocí, pretože mu ostala právomoc rozhodovať len v zahraničnej a vojenskej politike.
Druhý raz ho za prezidenta zvolili v roku 2002, keď mal v predvolebnej kampani za oponenta kontroverzného politika Jean-Marie Le Pena a v predvolebnej kampani Chiraca dokonca postrelili pravdepodobne za jeho dôsledné vystupovanie proti Le Penovmu extrémizmu.
Hoci Chiracovo pôsobenie na poste prezidenta nebolo práve úspešné (jedna z najvyšších nezamestnaností v rámci Európskej únie, niekoľko obvinení z korupcie na parížskej radnici, pre ktoré ho práve minulý mesiac obvinili z podozrenia na trestný čin defraudácie), Chiraca vnímajú ako hlavného odporcu voči vojne v Iraku. Spolu s nemeckým kancelárom Gerhardom Schröderom a ruským prezidentom Vladimírom Putinom volali po diplomacii miesto po vojenskom zásahu, čo mu prinieslo sympatie francúzskej verejnosti a kritiku USA.
Oženil sa s Bernadette Chodron de Courcel, s ktorou má dve dcéry.
Je nositeľom veľkého kríža Národného radu za zásluhy, Radu za umenie a literatúru. Po odchode z prezidentského postu sa mienil venovať svojej nadácii, ktorej náplňou je boj proti chudobe a ekológii.
