Jeho knihy išli na dračku nielen v Taliansku, ale aj vo svete. Ako jeden z prvých do nich bez ostychu prepašoval erotiku. Mussoliniho fašisti ho cenzurovali, Vatikán vyhlásil jeho knihy za nemorálne a režiséri sa bili o práva na ich sfilmovanie. Alberto Moravia bol najpredávanejším talianskym autorom.
Je večer 9. apríla 1962. Preplnené Civic Auditorium v kalifornskej Santa Monice tlieska. Sošku Oscara po prvýkrát v hlavnej kategórii udelili herečke za úlohu v cudzojazyčnom filme. O deň neskôr dominujú talianskym novinám tri mená. Ocenená Sophia Lorenová, režisér filmu Vrchárka Vittorio De Sica a autor knihy, podľa ktorej film nakrútili. Alberto Moravia.
Dnes je toto meno vyryté na jednom z náhrobných kameňov na cintoríne Verano v Ríme. V meste, z ktorého ho nevyhnali ani nacisti a ktorého jedinečnú atmosféru zvečnil v desiatkach svojich kníh.
Chorobou ku knihám
Alberto Pincherle sa narodil 28. novembra 1907 v Ríme židovskému architektovi Carlovi a katolíčke Terese, pôvodom z Rakúsko–Uhorska. Jeho neskorší pseudonym bol priezviskom starého otca z maminej strany, a nezvolil si ho podľa rieky a kraja Morava, ako sa to často mylne interpretuje.
Medzi taliansku elitu ho katapultoval hneď prvý jeho román Ľahostajní, ktorý vydal v roku 1929 na vlastné náklady. Slávu si doslova kúpil za 5000 talianskych lír.
„Bol som spisovateľom, to je všetko,“ povedal Moravia novinárovi Alainovi Elkannovi v jednom z rozhovorov, z ktorých neskôr vznikla životopisná kniha. „Literatúra bola pre mňa dôležitejšia ako čokoľvek iné.“
Dostal sa k nej už v ranom detstve. Ako osemročný vážne ochorel na tuberkulózu a desať rokov preležal s knihami v posteli. Už vtedy sa trápil s Dostojevským, Joyceom či Mallarmém.
„V detstve som bol chorý, a preto som bol sám, úplne sám, až do osemnástky. Nikdy som nechodil do školy. Nikdy som nemal kamarátov, s ktorými by som sa hral,“ zdôveril sa vo svojich memoároch.
Zato veľa a usilovne písal. Pravidelne prispieval do avantgardných časopisov, neskôr v tridsiatych rokoch sa stal spolupracovníkom denníka La Stampa a spoluzakladal dnes populárny magazín Oggi. Popri tom vychádzali ďalšie jeho knihy, ktoré však čoraz viac ležali v žalúdku cenzorom Mussoliniho režimu. V roku 1941, keď sa oženil so spisovateľkou Elsou Morantovou, mu ako svadobný dar doručili zákaz publikovania.
Otvorene o sexe
O dva roky neskôr sa už skrýval v horách za Rímom pred nacistami, ktorí ho mali na zozname hľadaných ľudí. Do svojho domu pri rieke Tiber sa vrátil až s oslobodeneckou armádou spojencov.
Štyridsiate a päťdesiate roky patrili medzi jeho najtvorivejšie. V tom čase išli do tlačiarní jeho najlepšie romány. Rimanka, Nuda, Konformista či Vrchárka. O niečo neskôr posledné dva sfilmovali Bernardo Bertolucci a Vittorio De Sica.
Moravia mal svojský strohý štýl písania, silné rozprávačské schopnosti a cit pre realistické dialógy. Nekopol si len do talianskeho fašizmu, ale aj do dekadentného a unudeného života strednej vrstvy.
Jeho najväčším prínosom však bolo, že vrátil sex do prózy. Bez škrupúľ a predsudkov. Po druhej svetovej vojne uvoľnil toto tabu pre stovky autorov, ktorí prišli po ňom.
Nikoho asi veľmi neprekvapilo, keď v roku 1952 vyhlásil Vatikán jeho knihy za nemorálne a zaradil ich na index zakázaných. Z čiernej listiny ho dostal až reformný II. Vatikánsky koncil. Cirkev mu však aj dlho po tom nevedela prísť na meno.
Miláčik Talianov
Keď v septembri 1990 svetové médiá písali, že 82–ročný Moravia zomrel v Ríme na mŕtvicu, taliansky prezident Francesco Cossiga povedal, že Taliani prišli o „najcitlivejšieho rozprávača talianskej spoločnosti 20. storočia“. Aj keď nikdy nezískal Nobelovu cenu ako Luigi Pirandello či Dario Fo, podľa Talianov lepšieho spisovateľa doma nemali.
Pri jeho rakve na Kapitolskom vŕšku nechýbali literáti ako Natalia Ginzburgová či Enzo Siciliano, ani jeho druhá manželka Carmen Lleraová, ktorú si vzal ako 32–ročnú v roku 1986. Sám mal vtedy 78 rokov. O štyri roky neskôr bezdetný zomrel.
