Prekvapivo veľa štátov, o ktorých by sme to ani nepovedali, zažilo v minulosti časy, keď boli veľmocami rozhodujúcimi o osude Európy. Platí to aj pre dnes neutrálne a mierumilovné Švédsko, v 17. storočí veľmoc prvého rangu. Zaslúžil sa o to „lev severu“, kráľ Gustáv II. Adolf, ktorý zomrel 16. novembra 1632, pred 375 rokmi.
Na trón nastúpil v roku 1611 vo veku sedemnástich rokov. Po otcovi zdedil hneď tri prebiehajúce vojny s Dánskom, Ruskom a Poľskom. V tomto poradí postupne do roku 1629 všetky tri krajiny donútil podpísať mier a urobil zo Švédska najsilnejšiu mocnosť Baltského mora.
Gustáv Adolf je uznávaný najmä ako vojvodca a vojenský reformátor, často ho označujú za otca modernej národnej armády. Jeho slávnejší nasledovník Napoleon ho zaradil medzi osem najväčších vojvodcov histórie.
Začiatok národných armád
Aby mohol nahradiť nespoľahlivé húfy žoldnierov, ktorí vždy bojovali za toho, kto im najviac zaplatil, a bez problémov prechádzali z jednej strany na druhú, zaviedol Gustáv Adolf brannú povinnosť pre všetkých zdravých mužov.
Jeho armáda bola prvá, ktorá sa v boji opierala hlavne o palné zbrane. Oproti konkurenčným vojskám zvýšil pomer mušketierov vybavených jednoduchými spredu nabíjanými puškami – mušketami.
Švédske muškety boli navyše kratšie a ľahšie, takže sa s nimi dalo lepšie manipulovať a pri streľbe ich nebolo treba o nič opierať. Vďaka sústavnému výcviku a lepším zbraniam dokázal jeho vojak strieľať trikrát rýchlejšie než protivník.
Zaviedol tiež ľahšie, pohyblivejšie delá a namiesto dovtedy používaných štvorcových útvarov vojakov zoraďoval do roztiahnutých radov. To umožnilo, aby sa ich palebná sila lepšie uplatnila a zároveň sa s touto armádou dalo aj lepšie manévrovať.
Vďaka jeho reformám sa švédska armáda stala najúčinnejšou vojenskou silou starého kontinentu a dokázala porážať omnoho početnejších protivníkov.
Na pomoc protestantom
Naplno sa to prejavilo v roku 1630, keď sa Gustáv Adolf zapojil do tridsaťročnej vojny. Viedli ho k tomu náboženský zápal, snaha pomôcť ťažko skúšaným protestantom i osobné ambície. S armádou len asi 13-tisíc mužov sa vylodil na ostrove Usedom pri nemeckom pobreží.
Napriek tomu, že proti nemu stálo asi stotisícové vojsko Habsburgovcov a ich spojencov, ovládol v priebehu jedného roka väčšinu Nemeckej ríše. Okrem vlastných vojakov sa mohol spoliehať iba na váhavú podporu protestantských kniežat a finančnú pomoc Francúzska. To sa napriek tomu, že bolo katolíckou krajinou, v boji proti Habsburgovcom pridalo na stranu protestantov.
V krajnej núdzi, keď už Švédi ohrozovali samotnú Viedeň, povolal cisár Ferdinand II. späť na čelo katolíckych vojsk Albrechta z Valdštejna. Dvaja najväčší vojvodcovia tridsaťročnej vojny spolu v roku 1632 vybojovali bitku pri Lützene. Habsburská armáda odvtedy úspešne prevzala mnohé z novôt, ktoré Gustáv Adolf do vojenstva zaviedol a dokázala ich obrátiť proti nemu.
Zomrel na bojisku
Bitka pri Lützene sa skončila nerozhodne. Švédi síce ovládli bojisko, prišli však o najväčšiu výhodu – svojho veliteľa.
Vojvodcovia ešte v tých časoch väčšinou nevelili armádam z bezpečného zázemia a sami sa bežne zúčastňovali v boji. Gustáv Adolf za zaplietol do jednej zo zmätených jazdeckých potýčok a jeho telo, olúpené o všetky cennosti a šatstvo objavili vojaci až po bitke. Mal iba 37 rokov.
Podľa gregoriánskeho kalendára, ktorý v tom čase už používali na území ríše a používame ho dodnes, sa bitka odohrala 16. novembra. Protestantskí Švédi takéto pápežské výmysly neuznávali, držali sa ešte staršieho juliánskeho kalendára, a preto udávajú dátum bitky 6. novembra, čo dodnes pôsobí aj v odbornej literatúre zmätok.
Vyrabovnie Prahy
Švédi zostali jednou z rozhodujúcich síl tridsaťročnej vojny aj po smrti Gustáva Adolfa. Pri svojich výbojoch sa priblížili i k hraniciam dnešného Slovenska. Ešte v roku 1648 vyplienili Prahu a odviezli so sebou cenné umelecké predmety z rudolfínskych zbierok, ktoré Česko dodnes márne žiada späť.
Gustáv Adolf nebol iba schopný vojak. Bol to veľmi vzdelaný panovník, ku koncu svojho krátkeho života ovládal osem jazykov. Reformoval školstvo, zefektívnil štátnu správu, právny aj finančný systém Švédska. Do svojej krajiny povolával bez ohľadu na ich národnosť a vieru odborníkov z celého sveta.
Vybudoval zo Švédska silnú a prosperujúcu monarchiu, výsledky tohto snaženia však on a jeho nástupcovia prehajdákali v rade vojen, ktoré krajine nepriniesli žiadny trvalý zisk.
Definitívne Švédsko z postu veľmoci zosadil ruský cár Peter Veľký, keď svojej krajine opäť vydobil prístup k Baltskému moru.
