Najbližšia príbuzná cára Mikuláša Romanova, ktorého spolu s rodinou popravili boľševici, Mária Vladimirovna, žiada už niekoľko rokov rehabilitáciu členov ruského imperátorského dvora.
Mikuláš, Alexandra, Alexej, Oľga, Tatiana, Maria a Anastázia sa stali obeťami jednoduchého kriminálneho činu. V roku 1918 ich banda zvlčilých a rozvášnených boľševikov zastrelila. Respektíve popravila. Vlastne tým vyvrcholila Veľká októbrová socialistická revolúcia, vedenie komunistov bolo spokojné, lebo mŕtvy cár a jeho nasledovníci sú vždy lepší, než cár vo väzení, poprípade v exile.
Prológ červeného teroru
Rodina Romanovcov si dnes celkom naivne myslí, že nad ich príbuznými bol vykonaný čisto politický zločin, že išlo o súčasť komunistických represií, ktoré zachvátili čoskoro celé Rusko a ktoré si nakoniec vyžiadali milióny obetí. Cár Mikuláš Romanov, jeho žena a deti boli prológom červeného teroru.
Lenže generálna prokuratúra RF si myslí niečo iné. Minulý týždeň sa uzniesla na tom, že cár si rehabilitáciu nezaslúži, pretože to by mohol chcieť rehabilitovať každý nebožtík, čo ho zrazilo na ulici auto. Alebo, ako glosoval toto rozhodnutie slávny ruský historik Edvard Radzinskij: „Ako by bolo možné považovať cársku rodinu za politickú obeť, keď telo ich hlavného vraha je doteraz vystavené na hlavnom námestí Ruska.“
Rozhodnutie po rokoch
Najbližšia príbuzná cára Mária Vladimirovna žiada márne o rehabilitáciu členov ruského imperátorského dvora už niekoľko rokov. Teraz konečne má odpoveď. Nešlo o politický zločin, cár nebol obeťou represií. Nie je k dispozícii žiadny spis, súdne či mimosúdne rozhodnutie, na základe ktorého by imperátor a jeho rodiny boli zastrelení. Čo nie je na papieri, neexistuje.
Aj keby cára stokrát zastrelili boľševici s víťaznými pokrikom „nech žije revolúcia!“ na perách, pokiaľ si to nezapísali a neuložili do archívov, majú potomkovia popravených smolu.
Takže problém je v papieri dokazujúcom, že nejaký komunistický revolučný orgán oficiálne o vražde rozhodol a že imperátora nepopravili len tak pre pár kopejok, čo je v prípade zavraždených imperátorov obvyklé.
Dôkladne nezapísané
Lenže vtedajšia Rada ľudových komisárov a Uralský oblastný soviet, pod ktorý by celá kauza spadala (popravili ich 16. júla 1918 v Jekaterinburgu), po sebe záznamy o takej zásadnej veci, ako je poprava najvyššieho štátnika, nezanechali. Zamietli stopy tak dokonale, že sa dokonca aj ostatky imperátorskej rodiny podarilo nájsť po dlhom pátraní až v roku 1991.
Ohorené kostry ešte poliate kyselinou. Páchatelia sa snažili naozaj s cárizmom skoncovať dôsledne. Čo keby chcel raz niekto komunistom dokazovať, že popravili vlastného štátnika?
