Ženy v kňazskom rúchu dnes už nie sú ničím výnimočným. Mnohé protestantské kresťanské denominácie prešli cestou zrovnoprávnenia muža so ženou aj pri oltári. Anglikánska cirkev v Británii na svojej synode v roku 1994 rozhodla, že aj ženy môžu byť vysvätené za duchovných. Podľa očakávania nebolo toto rozhodnutie bez kontroverzií a vyslúžilo si ostré protesty z Vatikánu.
Ženy v cirkvi v ten deň zaznamenali veľké víťazstvo, keď muži na generálnej synode (akomsi cirkevnom parlamente) v londýnskom Westminsteri po päťapolhodinovej debate im rozhodli umožniť stať sa farárkami. Celá debata v cirkvi však zďaleka nebola taká krátka, dialóg vlastne trval celých 17 rokov. V čase, keď synoda rozhodla otvoriť brány sakristií ženám, podporovalo toto rozhodnutie 90 percent Britov.
Prvýkrát v roku 1944
Synoda po 460 rokov odluky Anglikánov od Vatikánu oficiálne umožnila ženám vykonávať najposvätnejšie povolanie v cirkvi. No už v minulosti sa v rôznych kútoch sveta a rôznych provinciách táto praktika tolerovala.
Tak napríklad prvú omšu mohla svätiť Florence Li Tim-Oi v portugalskej kolónii Macao už v roku 1944. Bola to z núdze cnosť – vysvätili ju pre nedostatok kandidátov pre prebiehajúcu druhú svetovú vojnu. V roku 1974 nasledovala Amerika, keď vo Filadelfii vysvätili sedemnásť žien.
Veľká chvíľa prišla v marci 1994, vtedy vysvätili prvé britské ženy. Tridsaťdva ich pokľaklo v bristolskej katedrále a biskupi ich ordinovali za duchovných.
Nezaobišlo sa to bez protestov z radov vlastnej cirkvi, aj od rímskeho pápeža. Podľa slov hovorcu Jána Pavla II. Joaquina Navarra-Vallsa, bolo „rozhodnutie prekážkou zjednotenia katolíckej cirkvi s anglikánskym spoločenstvom“. Vatikán dokonca vydal smernice na konvertovanie anglikánskych duchovných ku katolicizmu.
Žiaden veľký exodus sa však nekonal. V prvej vlne opustilo anglikánov 470 duchovných, dodnes ich je niečo vyše 700.
Už v prvom roku vysväcovania žien však mala cirkev asi tisícku nových farárok, dnes tvoria asi pätinu všetkých duchovných.
Čakanie na prvú biskupku
V súčasnosti mnohé anglikánske farnosti a diecézy umožňujú ženám, aby sa stali diakonkami a farárkami, no len v hŕstke sa stali aj biskupkami. Najaktívnejšia bola v tomto smere americká vetva Anglikánov – Episkopálna cirkev, v ktorej sú ženy nielen farárkami, ale v niektorých provinciách aj biskupkami.
Dokonca na čele celej americkej Episkopálnej cirkvi dnes stojí žena, oceánografka Katharine Jefferts Schoriová (do Episkopálnej cirkvi konvertovala z rímskeho katolicizmu).
V júli 2005 generálna synoda Anglikánov v Yorku rozhodla, že nemôže ženám brániť stať sa biskupkami. Vo februári preto prišla cirkev s kompromisným harmonogramom, podľa ktorého by mala Británia vidieť svoju prvú biskupku do roku 2012.
Niektorí sa obávajú, že to môže spôsobiť schizmu 77-miliónového cirkevného spoločenstva. Podobné obavy sa však nepotvrdili v roku 1992, v roku 1994 a vlastne ani v roku 2004.
Vtedy anglikánska Episkopálna cirkev zvolila za biskupa Gena Robinsona – prvého biskupa otvorene žijúceho v homosexuálnom partnerskom vzťahu.
Je preto pravdepodobné, že ženy v anglikánskej cirkvi sa pripravujú na ďalší míľnik. Keď im na hlavu položia biskupskú mitru.
