Prvý automatický semafor, ktorý začal riadiť dopravu s použitím červenej, zelenej a oranžovej farby, nainštalovali pred 80 rokmi, 5. novembra 1927 v britskom Wolverhamptone. Odvtedy si naň motoristi a chodci vo veľkých mestách tak zvykli, že aj krátkodobé výpadky svetelnej signalizácie sprevádza dopravný chaos.
Priemyselné mesto Wolwerhampton leží zhruba 200 kilometrov severozápadne od britskej metropoly. Pred 80 rokmi malo asi osemdesiattisíc obyvateľov. V použití horúcej trojfarebnej technickej novinky však predstihlo okrem Londýna všetky svetové metropoly.
Výbušná inšpirácia z koľají
Viac ako polstoročie pred semaformi, ktoré usmerňujú jazdu automobilov i pohyb chodcov, sa objavili svetelné signály pre bezpečnú premávku vlakov. V niektorých veľkých mestách mali vlastné signalizačné zariadenia i električky.
Železničným semaforom, používaným od roku 1841, sa inšpiroval inžinier J. P. Knight. Dlho pred vynálezom automobilu zostrojil plynový semafor na riadenie dopravy pred britským parlamentom v londýnskom Westminsteri. Poslanci tak mohli už v roku 1868 bezpečne chodiť do práce vďaka dvom plynovým lampám, červenej a zelenej, ktoré obsluhoval strážnik.
Svetelné zariadenie však zastavovalo konské poťahy necelý mesiac. Začiatkom januára 1869 vybuchlo. Policajtovi, ktorý mal práve službu, nehoda spôsobila vážne zranenia.
Takmer polstoročie po tejto udalosti dopravu na cestách, po ktorých sa od konca 19. storočia čoraz častejšie preháňali aj automobily, znovu riadili iba dopravní strážcovia.
Plyn nahradila elektrina
Novodobý semafor sa nemohol zjaviť nikde inde ako v Spojených štátoch, kde sa zrodili automobily, diaľnice a prvé vážne dopravné nehody. Po britskom predkovi zdedil zaoceánsky semafor farby, červenú a zelenú; svetlo však už nebolo plynové, ale bezpečnejšie elektrické. Namontovali ho v roku 1914 na rohu 105. ulice a Euclidovej Avenue v Clevelande v štáte Ohio. Namiesto oranžovej sa ozval zvukový signál.
Oranžová, upozorňujúca vodičov na zmenu farby, sa na semafore objavila o štyri roky neskôr v New Yorku. Od roku 1922 stoja na križovatkách v Paríži a Hamburgu prvé semafory doplnené gongom, o tri roky neskôr sa svetelná signalizácia vrátila do britskej metropoly.
Od 30. rokov sa vďaka úspechu technickej novinky vo Wolverhamptone semafory šírili čoraz rýchlejšie. Ďalší impulz priniesol rozvoj elektroniky a motorizmu po druhej svetovej vojne. Začiatkom 50. rokov uplynulého storočia v Mníchove zaviedli systém, ktorý umožnil vodičom idúcim priemernou rýchlosťou prechádzať križovatky bez zastavenia, známu zelenú vlnu.
Rôzne, no zrozumiteľné
Dnes sú červená farba pre stop a zelená pre choď medzinárodne zrozumiteľnými signálmi, niektoré krajiny však majú svoje zvláštnosti.
V Španielsku nepoužívajú pri prepnutí z červenej na zelenú oranžovú, v Rakúsku sa zelené svetlo krátko pred prepnutím rozbliká; v niektorých štátoch zas možno odbočiť vpravo, aj keď práve svieti červená. Nie všade sú semafory umiestnené v zvislej polohe vedľa vozovky či nad ňou. Niekedy visia uprostred križovatky, ako to bývalo aj v Československu, inde sú svetlá vodorovne vedľa seba.
Obesenec na semafor nepatrí
Semafor môže byť predmetom vášnivých debát. V Nemecku sa pred rokmi obyvatelia bývalej NDR postavili proti tomu, aby ich obľúbeného panáčika s klobúčikom nahradila jednoduchá symbolická figúrka. Ampelmann nakoniec zvíťazil a pred tromi rokmi mu dokonca pribudla partnerka - Ampelmädchen. Dodnes je jedným zo symbolov NDR a suveníry s jeho obrázkom sa výborne predávajú.
Pochopenie pre „semaforovú tvorivosť“ však neprejavili otcovia Prahy. Pred časom tu mladý umelec na vyše päťdesiatich semaforoch pre chodcov odmontoval čelné skla s klasickými figúrkami a vymenil ich za ženu v sukni, obesenca či beznohého muža. Pražský magistrát, ktorého stál návrat do pôvodného stavu vyše stotisíc korún, mladíka zažaloval za ohrozenie prevádzky prospešnej veci a poškodzovanie cudzieho majetku.
Kliknite - obrázok zväčšíte.
Autor: ač
