Francúzska kinematografia nikdy nemala núdzu o skvelých komikov. Veď stačí snáď za všetkých spomenúť Louisa de Funes, legendárneho Fernandela či Pierra Richarda. Jedným z tých, čo vytvorili filmovú postavičku, ktorá prežila svoju dobu, bol aj herec, režisér a scenárista Jacques Tati. Tati opustil tento svet 4. novembra 1982.
Tento génius francúzskej komédie sa narodil ako Jacques Tatischeff do rusko-holandskej rodiny rámarov v mestečku Le Pecq pri Paríži. Jeho starý otec bol veľvyslancom ruského cára v Paríži. Predtým, než si skrátil meno a dal sa na kariéru míma a profesionálneho imitátora, pestoval Tati svoj pohybový talent ako profesionálny hráč rugby.
Vysoká postava, prihrbenosť a klátivý pohyb mu prepožičali neopakovateľný vzhľad, umocnený typickou mimikou, ktorá ho predurčila pre film.
Krátko pôsobil ako herec vo filmoch iných režisérov, neskôr však začal nakrúcať filmy sám. Už v roku 1947 vytvoril vo svojom prvom krátkom filme Škola poštárov typ roztržitého a nie veľmi šikovného chlapíka, ktorý šíri zmätky o to väčšie, čím viac chce pomáhať. Ako poštár na bicykli sa Tati opäť objavil vo svojom dlhometrážnom debute z roku 1949 Ide, ide poštový panáčik, v následujúcej snímke Prázdniny pána Hulota (1953) už vystupuje ako „pán Hulot“, Tatiho komické alter-ego.
Vo svojom pokrčenom plášti, v klobúku, s neodmysliteľnou fajkou visiacou v kútiku úst často spôsobuje rôzne komické katastrofy. Dominuje situačný humor.
Posadnutý detailmi a mechanickými hračkami
Tak ako kedysi postava Charlieho Chaplina aj pán Hulot je stratený a zmätený v moderných technologických časoch. Tati však konfrontuje svojho staromódneho hrdinu s technickými vymoženosťami, a tak kritizuje pohodlnú spoločnosť, zaplavenú automatizáciou a modernými no chladnými strojmi.
Ako režisér sa Jacques Tati zaslúžil o znovuoživenie nemej grotesky, na druhej strane je však oceňovaný pre spôsob, akým nápadito využíva zvuk vo filmovom rozprávaní – objavil pre film ruchy ako charakterizačnú skratku (napr. pískanie, bzukot, vrčanie či pípanie strojov). Typická je i kakofónia zvukov s krátkymi no výstižnými dialógmi.
Tento spôsob narábania so zvukovou zložkou filmu ovplyvnil mnoho filmárov, okrem iných i Davida Lyncha či Quentina Tarantina. Všetky Tatiho filmy oplývajú výnimočným zvukovým i vizuálnym dizajnom. Sú plné nielen gagov, ale aj vizuálnych vtipov, ktoré si všimne len pozorný divák. Každý záber filmu je výsledkom dokonalej choreografie pohybov až po tie najmenšie gestá. Na tie však divákov neupozorňujú detailné zábery, sami ich musia zbadať vo „veľkých celkoch“, záberoch snímajúcich čo najväčší výrez z filmového sveta/ filmovej reality, takých typických práve pre štýl tohto francúzskeho filmára.
Prekvapivé je, že aj keď pozeráte Tatiho filmy po druhý či tretíkrát, zakaždým objavíte nový detail, ktorý ste si doteraz vôbec nevšimli.
Krach Tativille
Tati sa pripravoval na svoje filmy s mimoriadnou dôslednosťou. Bol tiež typom filmára, ktorý vyžadoval od producentov absolútnu kontrolu nad svojimi dielami.
Hoci daňou za jeho neústupnosť boli väčšie časové intervaly medzi jednotlivými projektmi, každý z nich sa zapísal do dejín kinematografie. Snímka Playtime (1967), Tatiho vrcholné dielo, nakrúcané v nákladne vybudovaných kulisách ultramoderného mestečka Tativille pri Paríži, s rozlohou neuveriteľných 15 000 m2, sa stala finančnou katastrofou. Scénografia skleneného mestečka s modelmi v pomere 1 : 5 dokonca predznamenala neskorší architektonický experiment - parížsku štvrť La Défense.
Starý známy pan Hulot sa tu ocitá v modernej časti veľkomesta, uprostred chladnej architektúry zo skla a ocele, kde sa tento staromódny pánko môže len stratiť v labyrinte neosobných úradov či medzi inváziou zvedavých amerických turistiek.
Vo svojich časoch nedocenené dielo je dnes považované za jednu z najvýznamnejších vizuálnych inovácií vo filme 60. rokov.
Film pôvodne nakrútený na špeciálny 70milimetrový materál (čo si, samozrejme, vyžadovalo i špeciálne kamery - keďže Tati ako filmár otvorený novým terchnológiám očakával prechod na tento filmový material, ktorý sa však pre filmový monopol ukázal ako nie úplne vyhovujúci) bol neskôr rekonštruovaný na klasické - 35 mm filmové pásy.
Po tomto finančne náročnom projekte, ktorý zhltol vo veľkej miere i Tatiho súkromné úspory, nakrútil už iba dva filmy: Pan Hulot ide na výstavu (1971) a záznam vlastného cirkusového predstavenia Prehliadka (1973). Bol síce považovaný za jedného z najväčších francúzskych umelcov, no jeho ďalšie projekty už nechcel nikto financovať.
Autor: Dorota Zacharová, Eva Porubanová
