Divadelný herec je zvláštny fenomén. Hrá aj dvadsať večerov v mesiaci a hrubá mzda tých najlepších v obore je 15 tisíc korún. Toľko má majster Martin Huba v Slovenskom národnom divadle. No a plus sa to dopočíta nejakou tou stovkou za odohrané predstavenie.
Títo entuziasti v divadle hrajú preto, že dosky, čo znamenajú svet, milujú. Fascinuje ich stále sa meniaca atmosféra, fyzický kontakt s divákmi a v neposlednom rade možnosť prevteliť sa aspoň na chvíľu do iného typu človeka.
Nie raz sa stane, že herec, ktorý mesiace skúša jednu postavu, stáva sa ňou na ten čas aj v reálnom živote. Mnohí vám to bez začervenania potvrdia.
Martinské divadlo SNP a Slovenské národné divadlo v Bratislave naštudovalo naraz jedno a to isté predstavenie - hru Ferenca Molnára Liliom.
Frajer.
V réžii Juraja Nvotu a Doda Gombára sa na chvíľu "frajermi" stali herci Janko Kroner a Andrej Hrnčiar.
Vyburcovalo ich to k verejnému prejavu zdravého, či až nezdravého sebavedomia?
Janko Kroner chcel byť "kolotočárom"
"Liliom je sympatická postava - jednoduchý, čistý človek, ktorý ukrýva svoje city za masku darebáka a frajera. Aj ja som plný citu k ľudom, ktorých mám rád. Či je to môj syn Jakub, alebo priateľka Lenka. Na rozdiel od Lilioma im to však dokážem povedať," hovorí Janko Kroner.
Jedným dychom pripomína aj nezabudnuteľnú spoluprácu s Jurajom Nvotom. "Príjemný, jemný a nenásilný" - to sú prívlastky pre režiséra.
"Niektorí majú svoju predstavu a vy sa musíte vtesnať do nej. Nvota naopak od hercov očakáva ich vlastné nápady a názory. Tie potom jemne koriguje a usmerňuje. Ani si nevšimnete, že vás režíruje," dodáva.
Dej divadelnej hry sa odohráva v lunaparku, trochu mu pripomína detstvo v Považskej Bystrici.
"Bol som šťastný, že bývam v dome s výhľadom na kolotoče. Neustále som ich z okna sledoval, počúval hlasnú hudbu, vykrikovanie a závidel im tú nekonečnú slobodu."
Ako dieťa bol pevne rozhodnutý - bude "kolotočárom" alebo cirkusantom.
V šestnástich rokoch sa šialene zamiloval, vzal si do hlavy, že sa ožení.
"Pretože som vyzeral staršie, aj ona bola staršia. A, samozrejme, skúsenejšia. Úplne mi pomotala hlavu. Svadbu som pokladal za jediné možné riešenie."
Dnes je rozvedený, podobné problémy jeho syna našťastie nechytili. Jakub má štrnásť rokov a vie, že chce byť režisérom.
Otec, veľký umelec Ján Kroner bol pre Kronera juniora veľkou autoritou. Hoci bral synovo štúdium herectva s rezervou. "Pred prvou veľkou úlohou v Hlave XX v Poetickom súbore Novej scény som mal obrovskú trému, pretože v hľadisku sedel aj otec - vždy vtipný, veselý a zábavný človek. Najviac zo všetkého mi záležalo na tom, čo povie on. Uspel."
Kúsok vysnívanej "kolotočárskej" slobody prežíva aspoň na javisku. Postavy, ktoré stvárňuje, mu pomáhajú zbaviť sa problémov každodenného života. Na nedostatok hereckých príležitostí si nemôže sťažovať, patrí k jedným z najobsadzovanejších slovenských hercov.
Po každom predstavení meria cestu do Ivánky pri Dunaji.
Stresy a naháňačky kompenzuje prácou okolo domu a v záhrade.
Namiesto Oscarov sa v obývačke vynímajú sošky dvoch remeselníkov z kresleného seriálu A je to.
"Dostal som ich od syna, ktorý ma nedávno pozoroval pri vešaní obrazov. Podarilo sa mi vyrobiť polmetrové diery v stene."
Podnikateľ Hrnčiar posunul herectvo tam, kde má byť - je to koníček
Aj Andrej Hrnčiar priznáva, že sú mu niektoré vlastnosti Lilioma - Frajera blízke.
Na scéne martinského Divadla SNP pôsobí už piatu sezónu, postavu hrubého Lilioma s citlivou dušou však považuje za najťažšiu úlohu. "Zároveň je to jednoznačne obrovská herecká príležitosť."
Doda Gombára si váži nielen ako režiséra, ale aj priateľa.
"Vyhovuje mi jeho štýl práce. Je to tvrdý profesionál. Mohli sme spolu preflámovať hoci aj celú noc, ale ráno na skúške mi nič neodpustil."
Hrnčiarovi nesedia avantgardné postupy, obľubuje postavy, ktoré majú svoju psychológiu a môže na nich pracovať. Kvôli tomu, že sa nechcel dať ovplyniť, nešiel si ani pozrieť bratislavské naštudovanie hry Liliom.
"Janko Kroner je skvelý herec. Keby som videl jeho herecký výkon, určite by som znervóznel."
Prvýkrát sa stretol s divadlom v ochotníckom súbore v Liskovej pri Ružomberku, odkiaľ pochádza.
"Vo štvrtom ročníku gymnázia som si podal prihlášku na VŠMU, len z recesie, možno preto ma prijali."
V Martine je veľmi spokojný, oceňuje dobrý koletív, ktorým bolo martinské divadlo povestné vždy. Keby však dostal ponuku do SND, určite by o nej uvažoval.
Ako väčšina slovenských hercov vylepšuje rodinný rozpočet dabingom a účinkovaním v rozhlasových hrách. Zároveň začal po vzore mnohých umeleckých kolegov podnikať - stal sa spolumajiteľom divadelnej kaviarne.
"Vlastná kaviarnička bola vždy mojím snom. Máme tu literárne večery, vernisáže a jazzové piatky."
Je otvorená od ôsmej ráno do hlbokej noci - čo je aj v Bratislave niečo nevídané! Z nového životného impulzu sa veľmi teší, hoci nemieni povesiť herectvo na klinec.
"Aj môj brat je podnikateľ, úspešný. Zrejme to máme v rodine. Tak si budem na životný štandard zarábať a svoju životnú lásku - herectvo posuniem na miesto, kde má byť - bude mojím koníčkom."
Nvota v pohode: "Chcete hovoriť o Aničke?"
"Budeme sa rozprávať o Aničke?" privítal nás otázkou režisér Juraj Nvota.
Hoci sa ruch okolo oscarovej nominácie filmu Musíme si pomáhať pomaly utíšil, predstaviteľka hlavnej ženskej úlohy Anna Šišková je ešte stále centrom novinárskeho záujmu.
"Na chvíľu nás to vzdialilo, Anička neustále poskytovala a autorizovala rozhovory a ja som ju potichu zaskakoval v domácnosti," hovorí Nvota.
Zásoboval domácnosť polotovarmi a venoval sa dvom dcéram - trinásťročnej Terezke a osemnásťročnej Dorotke, ktorá by chcela študovať mediálnu komunikáciu na Trnavskej univerzite.
Trnava je akoby spriaznená s touto režisérsko-hereckou dvojicou.
Počas pôsobenia v Trnavskom divadle tam bývali, v Trnavskom túlavom divadle skúša režisérske šťastie Nvotov syn Jakub. "Do Bratislavy sme sa sťahovali v ?pokročilom veku?. Dva roky sme bývali po petržalských podnájmoch, za ktoré sme utrácali takmer celý náš príjem. Až nedávno sme získali nebytové priestory, ktoré sme si upravovali."
Aj keď ich je spolu so psom na dvojizbový byt viac než dosť, nechce o ďalšom sťahovaní ani počuť.
"Po výkone, keď človek opraví od gruntu celý byt, nemám chuť niekam ísť."
Na svoju režijnú spoluprácu na hre Liliom spomína s úsmevom, pretože to bolo v čase, keď sa mu pri nešťastnom páde podarilo zlomiť si obidve ruky.
Na otázku, či mu pri režisérskej práci pomáha účinkovanie vo filmoch, Nvota reaguje: "Divadlo používa iný prístup, herecky je oveľa náročnejšie. Raz som bol nútený alternovať pána Vaculíka v úlohe krčmára. Keď na mňa zasvietili reflektory, zabudol som kade mám ísť, čo mám povedať, hercov som vôbec nevidel, navyše som slabučkým hlasom plietol všetky repliky. Odvtedy mám k hercom oveľa väčšiu úctu."
Z obdobia tínejdžerských "frajerín" mu utkvel v pamäti problém s dlhými vlasmi, jedným z vonkajších znakov nepriateľov vtedajšieho režimu.
"Schovávali sme si ich všelijako pod límce. Mali sme dokonca občianske preukazy s dlhými vlasmi, aby nás policajti nemohli dať ostrihať. Vznikla taká smiešna séria fotografií mladých mužov s vlasmi na pleciach a vystrčeným uchom, ktoré bolo podmienkou identifikácie."
Gombár trpí antikuchynskou úchylkou
Dodo Gombár je jedným z najzamestnanejších režisérov mladej generácie. Jeho meno sa spája s experimentálnym divadlom, on toto zaradenie nemá rád.
Je podpísaný pod réžiu Fausta v Bratislavskom divadle tanca, na svedomí má hru Sex, Drugs, Rock & Roll brnenského Divadla Bolka Polívku a predstavenie Dom na Česko-slovenskej scéne Reduta v Prahe.
Vyrastal s dvoma bratmi v Smoleniciach, nečudo sa sa dal aj na písanie básničiek.
"Písanie je pre mňa mostom k sebaobjavovaniu. Je to nádherný okruh vlastnej samoty, keď som sám sebe pánom a zároveň otrokom."
S divadlom sa zoznámil až na gymnáziu, oslovila ho poetika Juraja Nvotu.
Na VŠMU sa hlásil dvakrát, počas štúdia réžie bol na štipendijnom pobyte v New Yorku. V divadelnej škole na Brodwayi vydržal však len pol roka.
"Hoci som sa zdokonaľoval v jazyku, cítil som, že stagnujem. Robil som čašníka v talianskej reštaurácii a druhý polrok som nasával atmosféru jedného z najúžasnejších miest na svete."
Od svojich osemnástich rokov žije v Bratislave, neustále cestuje do Prahy, Brna, či Martina. Domácnosť preto nie je jeho silnou stránkou.
"Kým nájdem kuchyňu, ešte je to dobré," smeje sa.
Za najvzrušujúceší moment svojej profesie považuje prácu s hercom. Andreja Hrnčiara vybral do hlavnej úlohy najmä preto, lebo je typom robusného, trochu ťažkopádneho človeka, s veľmi bohatým vnútorným svetom. Aj postava Lilioma v sebe spája neokrôchaného, hrubého a arogantného rebela, ktorý je však veľmi citlivý a vnímavý.
"Andrej je veľký pracant, bojuje so svojimi rolami v pozitívnom zmysle - trápia ho, zožierajú a nenechávajú pokojným."
Gombár vie, že zodpovednosť za nevydarené predstavenie nesie do veľkej miery režisér. Možno preto si občas zájde na predstavenia a inkognito pozoruje hercov, ktorých pred časom režíroval.
"Zatiaľ som bol spokojný."
