Informovať, vzdelávať, zabávať. Tri zásady, na ktorých tak záležalo prvému generálnemu riaditeľovi BBC Johnovi Reithovi, sú aj po 85 rokoch oficiálne hlavným poslaním zrejme najuznávanejšej mediálnej organizácie na svete. Včera uplynulo 85 rokov od vzniku British Broadcasting Company.
Paradoxne, úmysly jej zakladateľov boli úplne iné. British Broadcasting Company vznikla ako spoločný projekt šiestich výrobcov rozhlasových prijímačov s veľmi jednoduchým zámerom – zvýšiť ich predaj. Pravidelné vysielanie sa začalo o necelý mesiac, 14. novembra, zo štúdia priekopníka bezdrôtovej telegrafie Giacoma Marconiho.
Idealistické predstavy šéfa
História BBC ako kultúrnej inštitúcie sa začína nástupom Johna Reitha do funkcie generálneho manažéra a neskôr riaditeľa. Vtedy len 33-ročný Škót so silnou presbyteriánskou výchovou neskôr priznal, že na prijímacom pohovore nemal ani najmenšiu potuchu, čo to je rozhlasové vysielanie. Veľmi rýchlo sa to však naučil a svoje značne idealistické predstavy o službe v záujme celého ľudstva začal aplikovať aj v praxi. Netrvalo dlho a Reithov idealizmus narazil na neúprosnú britskú politickú realitu.
V roku 1926 počas generálneho štrajku ju chcel minister financií Winston Churchill zoštátniť a spraviť z nej vládnu propagandistickú agentúru. Hoci BBC pristúpila na kompromisy a neumožnila prejav vodcovi opozície, John Reith dokázal presvedčiť premiéra Stanleyho Baldwina, že realizácia Churchillovho plánu by bola ranou povesti BBC ako nezávislej a nestrannej inštitúcie. Zmene na verejnoprávnu inštitúciu s mierne upraveným názvom British Broadcasting Corporation sa však nevyhla.
BBC – štát v štáte
Nebol to ani zďaleka posledný spor vlády s BBC, ktorá opakovane odmietala stať sa nástrojom štátnej propagandy, a to dokonca aj v čase vojny so zdôvodnením, že nie je jej úlohou posilňovať morálku britských vojakov. BBC sa stala v podstate akýmsi štátom v štáte.
Celkom dobre to vystihuje výrok jedného z editorov počas vojny o Falklandy: „My nie sme Británia, my sme BBC.“ Dodnes každému redaktorovi krátko po príchode ako jednu z prvých vecí vysvetlia, že BBC ako celok nemá názor.
Zhodou okolností to bola druhá svetová vojna, vďaka ktorej si BBC získala úctu aj mimo Britských ostrovov.
Od roku 1939 bolo jej vysielanie pre obyvateľov európskych štátov okupovaných nacistami alebo ovládaných bábkovými režimami, ako v prípade Slovenska, jedinou alternatívou na oficiálnu propagandu. Čeština zaznela na vlnách BBC po prvý raz 6. septembra 1939, slovenčina o dva mesiace neskôr.
Vplyv zahraničného vysielania BBC bol taký silný, že Hitlerov šéf propagandy Joseph Goebbels údajne priznal, že vyhrala „intelektuálnu inváziu do Európy“.
Totalitné režimy ju chceli umlčať
Desiatky totalitných režimov sa snažili BBC umlčať, prípadne žiadali britskú vládu, aby to urobila za nich. Podľa prepočtov odborníkov z BBC Sovietsky zväz v polovici 80. rokov vynakladal ročne 800 miliónov dolárov na rušenie signálu západných rozhlasových staníc. Taká vysoká bola cena informácií. Napriek tomu BBC s dôverou počúvali.
Niekdajší riaditeľ zahraničného vysielania BBC John Tusa, mimochodom rodák zo Zlína, vo svojej knihe esejí spomína historku svojho predchodcu, ktorý na medzinárodnej konferencii o informovaní a dezinformovaní podpichol sovietskeho účastníka poznámkou, že BBC určite považuje za príklad dezinformovania. „Samozrejme, každé ráno sa dezinformujem,“ znela lakonická odpoveď.
Na prvý pohľad môže BBC pôsobiť ako symbol nemennosti Británie, napríklad aj tým, že dodnes nevysiela žiadne reklamy, ale veľmi flexibilne dokázala zareagovať na digitalizáciu televízneho vysielania a stala sa priekopníkom internetového spravodajstva.
Aj keď v uplynulých mesiacoch jej povesť dosť utrpela pre škandály okolo telefonických súťaží a zavádzajúceho zostrihania upútavky na dokument o kráľovnej, vzťah Britov k BBC zrejme najlepšie vystihuje jedna z jej prezývok – Auntie, čiže tetuška. BBC je jednoducho neodmysliteľnou súčasťou britskej rodiny.
