„Templári súvisia vždy so všetkým,“ sformuloval jeden z hrdinov románu Foucaultovo kyvadlo základnú tézu všetkých poriadnych sprisahaneckých teórií o tajných silách riadiacich chod sveta. Satira Umberta Eca na ľudskú hlúposť dobre ilustruje posmrtný život mocného a bohatého rytierskeho rádu, ktorého náhly pád sa začal pred 700 rokmi – 13. októbra 1307.
Rád Chudobých rytierov Krista a Šalamúnovho chrámu založili pravdepodobne v roku 1119. Templármi ich nazývali podľa sídla v Jeruzaleme, ktoré malo stáť na mieste bývalého Šalamúnovho chrámu - Templu.
Podobne ako ďalšie rády mníchov-rytierov, ktoré postupne vznikli, mali chrániť pútnikov smerujúcich do Jeruzalema pred útokmi moslimov. Postupne sa vyvinuli v asi najmocnejšiu vojenskú silu vtedajšieho západného kresťanstva. Mali dobrý výcvik a disciplínu, ktoré kombinovali s mníšskou askézou a častými modlitbami. Nepodliehali svetskej moci, iba pápežovi.
Aby si zabezpečili dosť peňazí na boj s moslimami, usilovne zbierali dary od zbožných kresťanov a časom nahromadili obrovský majetok. Ten rozmnožovali finančnými transakciami a poskytovaním bankových služieb. Panovníci vrátane francúzskeho kráľa im zverili spravovanie svojich príjmov.
Piatok trinásteho
Moc, bohatstvo a príslovečná arogancia však rádu získali aj veľa nepriateľov.
Kritika na ich adresu zosilnela po roku 1291, keď križiakov definitívne vyhnali zo Svätej zeme. Templári síce pripravovali ďalšiu výpravu, ktorá by Palestínu dobyla späť, množili sa však hlasy, ktoré stratu Svätej zeme pripisovali práve im. Vinili ich z neschopnosti spolupracovať s ostatnými kresťanmi a z odklonu od pôvodných zbožných ideálov.
Potom prišiel útok z nečakaného smeru. Francúzsky kráľ Filip IV. Pekný, ktorý mal dovtedy s templármi dobré vzťahy, nechal na úsvite v piatok 13. októbra 1307 v rámci starostlivo pripravenej akcie po celom Francúzsku pozatýkať členov rádu. Odvtedy piatok trinásteho považujú za nešťastný deň.
Kráľovi ľudia templárov obvinili z najhorších predstaviteľných zločinov stredoveku: z kacírstva, spolčovania sa s neveriacimi a z homosexuality. Mali vraj pri tajných rituáloch haniť Krista, pľuvať na kríž a dokonca bozkávať svojho nadriadeného na miesto poniže chrbta.
Historici sa dodnes prú, či bolo na týchto obvineniach aspoň niečo pravdy. Filipa IV. v každom prípade viedli k zákroku proti templárom prozaickejšie dôvody - najmä snaha získať pre večne prázdnu kráľovskú pokladnicu ich majetok. Niekoľko rokov pred templármi podobne zasiahol aj proti Židom.
Posledný veľmajster
Rytieri pri zatýkaní nekládli odpor. Ani nemohli. Drvivá väčšina bojaschopných členov rádu bola tam, kde ich potrebovali - vo východnom Stredomorí a na Pyrenejskom polostrove. Vo Francúzsku žili najmä starí vyslúžilci a ľudia obhospodarujúci rádový majetok. Medzi zatknutými bol aj posledný veľmajster rádu, asi šesťdesiatročný Jacques de Molay.
Väčšina zatknutých vrátane Molaya pod tvrdým tlakom a na mučidlách rýchle priznali všetko, čo od nich chceli. Proces s templármi sa napriek tomu tiahol roky. Mnohí obvinení, keď sa dostali z rúk kráľových ľudí, vynútené priznania odvolali.
Urobil tak aj Molay a bol aj s niekoľkými druhmi v roku 1314 v Paríži upálený. Pápež Klement V. na vinu templárov veľmi neveril, bol však vo Filipovom područí a v roku 1312 rád oficiálne zrušil.
Templársky mýtus
Obrovská moc a prudký pád spojený s tajomnými obvineniami sa stali základom jedného z najpôsobivejších historických mýtov. Jeho rozkvet nastal v 18. storočí, keď templárov ako predchodcov do svojej pseudohistórie začlenili slobodomurári.
Templársky mýtus je odvtedy stálicou najrôznejších „záhadologických“ kníh a románov. Podľa dobových svedectiev pomerne prostí a nevzdelaní rytieri sa v nich premenili na bradatých znalcov magických tajomstiev a pradávnych okultných vedomostí, strážcov svätého grálu či objaviteľov Ameriky. Anglický historik a novinár Peter Partner hovorí možno až príliš príkro o templárizme ako o „viere, ktorú vymysleli šarlatáni na oklamanie hlupákov“.
Výplodom fantázie asi je i legendárny poklad templárov, dodnes vytrvalo mátajúci v mnohých hlavách. Miest, kde by sa mal ukrývať, je nesčíselne, vrátane susedného Česka a Poľska. Hľadali by sme ho však asi márne. Rád síce mal veľké príjmy, tie však spoľahlivo zhltol najdrahší ľudský špás - vojna. Obrana križiackeho územia v Palestíne a neskôr snaha o jej znovuzískanie si žiadali stály prílev peňazí a ľudí. To, čo z templárskeho majetku zostalo, si rozdelili francúzsky kráľ i ďalší svetskí panovníci, cirkev a konkurenčné rytierske rády.
