Sisimiut. Keď majú Berthelsenovci v lete návštevu, Sika uvarí teplé čučuriedky s vanilkovým krémom, vytiahne z chladničky sušené tresky a domácu treščiu pečeň a nakoniec prinesie na stôl kávovú konvicu a sušienky. Kávu varí aj keď sa jej manžel Piitaaraq vráti z lovu tuleňov.
Tak ako v celom Grónsku, v ich osade Sarfannguit, ktorá má iba 157 obyvateľov a leží 30 kilometrov od najbližšieho mestečka, kávu pijú poriadne sladenú; päť, šesť lyžičiek cukru do šálky nie je nič výnimočné.
O pití kávy ako národnom zvyku Grónčanov sa dá taktiež dočítať na internete. Keď idú deti v polovici septembra prvýkrát do školy, oblečú si spolu s rodičmi inuitské (eskymácke) kroje - muži biele košele, čierne nohavice a váľanky z tulenej kože - takzvané kamiky, ženy zdobia najmä krásne vzorované, spravidla červené svetre a korálikové goliere. Popoludní sa potom rodiny navzájom pozývajú na kávové večierky, ktorým sa tu hovorí kaffemik.
V múzeu v druhom najväčšom grónskom meste Sisimiutu dokonca v súčasnosti majú výstavu o pití kávy. Pitie kávy sa do Grónska dostalo z Dánska, ktorého je naďalej súčasťou, aj keď má rozsiahlu autonómiu.
Dánsko je v súčasnosti v pití kávy na treťom mieste na svete, hneď za Fínskom a Švédskom, priemerný Dán totiž podľa štatistik vypije štyri šálky kávy denne, zatiaľ čo Talian iba šálku a pol.
V roku 1783 sa tento "hriech" - pitie kávy - v Dánsku rozšíril natoľko, že vláda dospela k názoru, že by takáto veľká spotreba mohla ohroziť finančnú rovnováhu krajiny. Bolo preto prijaté nariadenie, ktoré pitie kávy na vidieku zakazovalo.
Obavy nevzbudzoval len dovoz kávy, ale taktiež množstvo mlieka, ktoré sa s kávou pilo približne v pomere jedna ku jednej. Podľa niektorých názorov táto praktika mohla zasiahnuť produkciu masla a syra.
V roku 1799 bol zákaz zrušený. Podobné sankcie boli uplatňované v 19. storočí aj v Grónsku. Osadám, ktoré napríklad nedosahovali požadované pracovné výsledky, bol dovoz kávy zakázaný.
Okrem množstva cukru bolo kedysi v Grónsku zvykom pridávať do kávy taktiež sirup, aby bol nápoj viac výživný a aby - podobne ako pivo - mohol slúžiť aj ako náhrada jedla v prípade jeho nedostatku.
Niekedy sa káva pila s karamelom, čo vraj malo praktické výhody - ušetrilo sa za lyžičky a ďalšie časti čajového servisu, keďže karamel sa iba cmúľal. Inde bol naopak obľúbená podšálka - Grónčania si do nej odlievali kávu a potom si z nej odpíjali. Grónskou špecialitou bolo pitie kávy s kúskami tulenieho tuku namiesto smotany.
Dnes sa takýchto praktík, z ktorých Európanovi behá mráz po chrbte, nie je potrebné obávať. V Sisimiutu sú kaviarne, ktoré servírujú všetko od caffé latte cez kapučíno až po špeciálnu Grónsku kávu, do ktorej sa pridáva whisky, kahluá a likér Grand Marnier, a celý nápoj so šľahačkou sa podáva flambovaný, čo vyniká najmä za temných zimných dní.
Zatiaľ čo káva v obyčajnom pohostinstve vyjde zákazníka do tridsiatich korún, táto lahôdka sa predáva za takmer 500, a zostáva tak predovšetkým atrakciou pre turistov. Rovnako je dnes kaffemik v pravej grónskej rodine súčasťou ponúk skoro každej cestovnej kancelárie.
Na rozdiel od dôb minulých je pitie kávy dnes v Grónsku považované za bohumilú tradíciu, predovšetkým kvôli problémom so závislosťou veľkej časti obyvateľov na alkohole. Dá sa tak dať za pravdu známemu dánskemu dramatiku Ludvigovi Holbergovi, ktorý už na začiatku 18. storočia vyhlásil, že "teraz môžeme konečne púšťať manželky a dcéry popoludní na návštevy, a nemusíme sa báť, že by sa nám nevrátili triezve."
Autor: (čtk, mš) foto - wikipedia.com
