Silné, nepremožiteľné a v Európe rozhodujúce Nemecko, taký bol sen Otta von Bismarcka, keď sa stal ministerským predsedom najsilnejšieho nemeckého štátu - Pruska. Otto von Bismarck začal napĺňať svoje poslanie 23. septembra 1862 - pred 145 rokmi.
Práva preto, že mal kráľ Viliam I. podobnú predstavu o budúcnosti Nemecka, si po potlačení liberálov vo vláde vybral na čelo nového kabinetu predstaviteľa pruskej junkerskej šľachty, obratného diplomata, konzervatívca a zarytého odporcu socialistov a liberálov. Bismarck cieľ svojho kráľa splnil a navyše mu dopomohol aj k titulu cisára zjednoteného Nemecka.
Bismarckove reformy
Spory s parlamentom nebolo ľahké prekonať, ale trpezlivosť a šikovnosť ministerského predsedu, ktorý mal už za sebou kariéru diplomata vo Frankfurte, v Petrohrade a Paríži, bola obdivuhodná. Hoci karikatúry v satirických časopisoch kritizovali jeho „šafárenie“ dosiahol , že parlament rozpočet kráľovstva schválil, a tým ho vlastne potvrdil vo funkcii, on sa zaviazal rešpektovať ústavu, hoci jeho cieľ bol iný - diktatúra dvoch mužov - kráľa a ministerského predsedu.
Cesta k tomuto cieľu na medzinárodnom poli viedla cez potlačenie najsilnejšieho člena Nemeckého spolku - Rakúska a bývalých cisárov habsburskej Svätej ríše rímskej.
Rakúsko oslabené napoleonskými vojnami sa snažilo vrátiť späť na čelo ríše, ktorá vďaka Napoleonovi už neexistovala. Prusko už však Habsburgovcov nepotrebovalo, ani ríšu v starej košeli. Malo vlastné ambície. Kráľ chcel byť na čele Nemeckého spolku, Bismarck však túžil a nakoniec dosiahol zjednotenie Nemecka pod pruskou nadvládou.
Krvavá cesta
Aj keď Bismarck nebol vojak, mal jasnú predstavu, že jeho cieľ mu zabezpečí jedine armáda. Vidiecka šľachta v Prusku – junkeri – bola výchovou a tradíciou vždy militantná, zabezpečovala armádu svojimi potomkami vo vedúcich funkciách a materiálne ju podporovala.
Bismarck však pochopil, že k úplnému úspechu potrebuje aj silné meštianstvo, ktoré síce neuznával, ale dokázal ho presvedčiť a využiť. Jeho matka bola z meštianskej rodiny a naučila ho určitým manierom, ktoré mu najmä v diplomacii pomáhali.
Tri nevyhnutné vojny zabezpečili Prusku nadvládu v strednej Európe a v roku 1871 víťazné vyhlásenie zjednoteného Nemecka. Vo francúzskom Versailles bolo vyhlásené Nemecké cisárstvo ako novovzniknutý štát na čele s cisárom Viliamom I. a, samozrejme, ríšskym kancelárom Ottom von Bismarckom.
Bismarck vtedy vyhlásil: „Nerobím si žiadne ilúzie o konci vojen. Som presvedčený, že táto vojna je len prvá v rade medzi Nemeckom a Francúzskom, a že po nej bude nasledovať rad ďalších vojen.“
S Dánskom bojoval v roku 1864, vtedy ešte využil Rakúsko ako spojenca a tajne sa dohodol s Francúzskom, aby sa do sporu neplietlo. Rakúsko porazil pri Sadovej v roku 1866 a pruská armáda sa dostala až k Bratislave (pomník padlým tu stojí dodnes). A vojna s Francúzskom mu zabezpečila, že Nemecko, dovtedy vždy nejednotné a politicky roztrieštené, sa stalo silným militaristickým štátom, kde bol parlament eliminovaný, politické strany len formálne trpené, a o krajine rozhodovali dvaja ľudia. Bismarck si vyslúžil ďalšiu prezývku - železný kancelár.
Ku koncu kariéry určite nemal predstavu, že vojny by malo začínať Nemecko, naopak, bol presvedčený, že poníženie Francúzska neostane bez ohlasu, a preto robil všetko, aby vybudoval silnú krajinu bez vnútorných sporov. Armáda mala pravdaže dominantnú úlohu.
Sociálna reforma
O vnútorné rozpory a nepokoje sa usilovali socialisti. Odstaviť ich nebolo ľahké - strašidlo socializmu, v jeho najhoršej odnoži, komunizme - vymyslel jeho krajan K. Marx. Bismarck však protiťahom, vynálezom „sociálneho štátu“, ktorý sa stará o námezdne pracujúcich, na dlhý čas zabezpečil v krajine sociálny zmier. Prvý sociálny systém na svete určite nevznikol z lásky k robotníkom, ale z nevyhnutnosti. V Nemecku platí dodnes, hoci časom sa stal brzdou hospodárskeho rastu.
Trpký odchod
Po smrti svojho spolupútnika Viliama I., ktorý mu absolútne dôveroval, pocítil Bismarck pri nástupe nového cisára trpké sklamanie. Nový cisár zmýšľal oveľa agresívnejšie než starý kancelár, ktorý síce viedol vojny, ale nie proti všetkým naraz, nie na dvoch bojiskách, a využíval aj diplomaciu. Viliam II. chcel ako buldozér prevalcovať Európu, čím vlastne zničil Bismarckovo dielo – Nemecké cisárstvo.
