Napriek prehlbujúcej sa integrácii majú krajiny Európskej únie aj na začiatku 21. storočia medzi sebou územné spory. Jedným z najznámejších je ten o 10 štvorcových kilometrov skaly na pobreží, kde sa európska pevnina takmer dotýka Afriky. Obyvatelia Gibraltáru odmietli 10. septembra 1967, pred 40 rokmi, po prvýkrát v referende pripojenie k Španielsku a dodnes ostávajú verní Británii.
S plánmi na získanie námornej základne v Stredozemnom mori prišiel v Anglicku už v polovici 17. storočia Oliver Cromwell. Budúca veľmoc si bola vedomá, že na získanie prevahy na moriach potrebuje prístav, v ktorom by jej lode dopĺňali zásoby bez toho, aby sa vracali k anglickým brehom.
Strategická „Skala“
Príležitosť sa naskytla počas vojny o španielske dedičstvo, v ktorej Angličania bojovali na začiatku 18. storočia spoločne s Nizozemskom a Habsburskou ríšou proti hrozbe spojenia francúzskej a španielskej koruny. Britsko-nizozemská flotila pod velením Georgea Rooka v auguste 1704 nakoniec obsadila strategickú pevnosť na križovatke Atlantiku a Stredozemného mora. Pokusy Španielov o jej znovuzískanie stroskotali a Utrechtskou zmluvou z roku 1713 odstúpili Gibraltár Británii.
„Skala“, ako Briti prístav s obľubou nazývajú, sa stala okamžite významnou námornou základňou. Španieli sa však s ich prítomnosťou na „svojom“ teritóriu nezmierili. Oslabenie britskej pozície počas vojny amerických osád za nezávislosť sa pokúsili využiť na jeho dobytie naspäť. Štvorročné obliehanie Gibraltáru v rokoch 1779 až 1783 sa však skončilo neúspechom.
V nasledujúcom storočí sa Británia stala svetovou veľmocou číslo jeden, takže na dobytie pevnosti nemohli Španieli ani pomyslieť. Gibraltár získal v roku 1830 status britskej kolónie.
Pomocou referenda aj na pôde OSN
Po nástupe diktátora Francisca Franca k moci začali Španieli opätovne uplatňovať svoje nároky. Počas 2. svetovej vojny sa síce obe krajiny ocitli v znepriatelených táboroch, Španielsko sa však do konfliktu nezapojilo. Obyvateľov Gibraltáru pre istotu aj tak evakuovali a prístav plnil do bodky úlohu námornej a leteckej základne.
Po vojne požadoval Franco vrátenie „Skaly“ Španielsku. Vyprovokovali ho zrejme pompézne oslavy 250. výročia získania Gibraltáru, ktoré sa konali v roku 1954. Opieral sa pritom o údajnú tajnú dohodu, podľa ktorej mu mali Briti pevnosť vrátiť ako odmenu za to, že ju počas vojny nenapadol. Britská strana jej existenciu poprela.
Španieli sa snažili Gibraltár získať aj na pôde OSN. Argumentovali zásadou teritoriálnej integrity, na čo Briti odpovedali prednosťou práva na sebaurčenie. Preto v roku 1967 zorganizovali referendum, v ktorom sa viac ako 99 percent gibraltárskych voličov vyslovilo za zotrvanie pod britskou správou.
Franco o dva roky neskôr odpovedal uzavretím hraníc a prerušením všetkých spojení medzi prístavom a španielskou pevninou. Situácia sa dlho nemenila ani po jeho smrti. V roku 1981 sa dokonca odmietol španielsky kráľ Juan Carlos s manželkou zúčastniť na svadbe princa Charlesa s Dianou. Dôvodom bolo to, že mladomanželia plánovali začať svoju svadobnú cestu práve v Gibraltári.
Verní Britom
Prelom priniesol až vstup Španielska do EÚ v roku 1986. Španieli obnovili spojenie s Gibraltárom a začali sa rokovania o riešení sporu. Na jar 2002 oznámil britský minister zahraničia Jack Straw, že sa obe strany dohodli na spoločnej správe prístavu.
Politici však narazili na odpor obyvateľov Gibraltáru. Tamojšia samospráva zorganizovala v novembri 2002 vlastné referendum, v ktorom vyjadrilo takmer 18-tisíc hlasujúcich s riešením nesúhlas. Plán podporilo len 187 Gibraltárčanov. V nasledujúcom roku ich premiér Tony Blair uistil, že vláda neprijme nijaké rozhodnutie proti ich vôli. Nemali tak nasledovať osud Hongkongu, ktorý prešiel v roku 1997 pod čínsku správu.
V roku 2004 vyhrala voľby v Španielsku ľavica pod vedením Josého Zapatera. Jeho vláda pochopila, že bez súhlasu obyvateľov Gibraltáru prístav nezíska. Zmenila preto prístup a snaží sa robiť kroky, ktorými by si ich naklonila na svoju stranu. Dvojstranné rokovania s Britániou sa zmenili na trojstranné s účasťou zástupcov Gibraltáru.
Dobrým príkladom je aj zavedenie pravidelného leteckého spojenia s Madridom či zjednodušenie kontrol na hranici. Podľa analytikov si však zmena postoja Gibraltárčanov vyžiada ešte dlhý čas.
Autor: Martin Hagara
