Špinavé volebné triky, podplácanie, klamanie politikov v priamom prenose, napichnuté telefóny a nakoniec smrť. Taký bol najväčší politický škandál, aký kedy spolková krajina Šlezvicko-Holštajnsko zažila. A určite jeden z najhorších, aké si pamätajú dejiny povojnového Nemecka. Politici sa predviedli v tých najhorších úlohách a dodnes nie je jasné, kto boli vinníci a kto obete.
Dnes sedia kresťanskí (CDU) a sociálni demokrati (SPD) v spoločnej vláde v Berlíne, pred 20 rokmi však v spolkovej krajine Šlezvicko-Holštajnsko hraničila ich politická rivalita takmer s nenávisťou.
Volebný boj v roku 1987 sa viedol nevyberanými spôsobmi. Zvlášť kresťanskí demokrati (CDU), ktorí v spolkovej krajine vládli od roku 1950, boli odhodlaní na všetko, aby pri moci zotrvali. Ich cieľom číslo jeden sa stal vodca opozície a kandidát SPD na krajinského premiéra Björn Engholm. V jednej z predvolebných brožúr ho CDU označila za bezcharakterného človeka, ktorý zamestnával „komunistov a neonacistov ako učiteľov a policajtov“ a chce povoliť „potrat až do pôrodu“.
Anonymný udavač Pfeiffer
Šesť dní pred voľbami priniesol renomovaný magazín Der Spiegel prvý článok o tom, že na Engholma ktosi najal súkromných detektívov a anonym na neho podal trestné oznámenie pre daňový únik. Spiegel ešte nikoho nemenoval, hoci podozrenie logicky padlo na rivalov z CDU.
Meno priniesol magazín až o týždeň neskôr a predstihol všetky očakávania. K nečestným praktikám sa magazínu priznal Reiner Pfeiffer s tým, že tak robil na príkaz vtedajšieho premiéra a kandidáta CDU Uwe Barschela.
Pfeiffer, ktorý oficiálne pracoval pre Barschela ako referent pre médiá, rozprával redaktorom ako najal detektívov, aby sa hrabali v Engholmovom súkromnom živote a ako podal anonymné trestné oznámenie. Všetkým vyrazil dych, keď vyhlásil, že ho Barschel poveril, aby do jeho vlastného telefónu namontoval plošticu. Potom ju mal náhodne objaviť a obviniť zo špionáže sociálnych demokratov a zvlášť Engholma.
Šokujúce odhalenie vyšlo v časopise Spiegel 14. septembra 1987, teda deň po krajinských voľbách. Už v sobotu však televízia a rozhlas podrobne informovali o neuveriteľnej story, ktorú v pondelok zverejní renomovaný magazín. Aj preto mnohí obvinili magazín, že sa snažil zmanipulovať výsledok volieb. Nedá sa odhadnúť, či článok ovplyvnil voličov, faktom ostáva, že krajinské voľby sa skončili patom. CDU a jej potenciálny koaličný partner liberáli (FDP) získali rovnaký počet hlasov ako SPD a Juhošlezvický volebný spolok.
Barschelov protiútok
Ešte v deň volieb vyrazil Bar– schel do protiútoku a podal na Pfeiffera a redaktorov magazínu Spiegel trestné oznámenie. Na búrlivej tlačovej konferencii 18. septembra potom Uwe Barschel odmietol všetky obvinenia, keď vyhlásil: „Dávam vám svoje čestné slovo, opakujem, svoje čestné slovo, že obvinenia, ktoré proti mne vzniesli, sú neopodstatnené.“
Barschelovo čestné slovo nevydržalo dlho. Už 2. októbra 1987 Barschel odstúpil z úradu premiéra. A o deväť dní neskôr našli novinári z časopisu Stern jeho mŕtve telo. Ležal vo vani v jednom ženevskom hoteli. Zomrel na otravu liekmi. Švajčiarski vyšetrovatelia tvrdili, že išlo o samovraždu, nemecký vyšetrovateľ hovoril o vražde.
Škandál na pokračovanie
Vyšetrovací výbor krajinského snemu vo svojej záverečnej správe vo februári 1988 konštatoval, že „časť úradu krajinskej vlády a jej tlačového odboru... bola protiprávne zneužitá v predvolebnej kampani v prospech čelného kandidáta CDU“. Barschela pri vyšetrovaní usvedčili z klamstva jeho blízki pracovníci, medzi nimi jeho šofér i sekretárka.
Záverečná správa, ktorú odsúhlasili aj zástupcovia CDU, konštatovala, že Pfeiffer konal s Barschelovým vedomím.
V máji 1988 nasledovali nové voľby, v ktorých SPD získala väčšinu v parlamente. Tým sa škandál zďaleka neskončil. O päť rokov neskôr totiž vyšlo najavo, že sociálni demokrati vyplatili po afére Pfeifferovi 40-tisíc nemeckých mariek. Ukázalo sa, že SPD vedela o nečestných praktikách skôr, než sa o nich dočítala v Der Spiegel. Na aféru tak dodatočne doplatil aj sám Engholm, keď sa priznal, že o Pfeifferových aktivitách vedel. Odstúpil z postu krajinského premiéra i šéfa SPD skôr, než ho začali vyšetrovať.
A nasledovalo ďalšie vyšetrovanie, ktoré nanovo skúmalo aj Barschelovu aféru. V roku 1995 sa uzavrelo s tým, že okolo prípadu ostáva veľa nezodpovedaných otázok. Nebolo celkom jasné, o čom presne Barschel vedel a čo sám nariadil, politicky bol však za škandál zodpovedný.
Nejasnosti vládnu aj okolo jeho nevyjasnenej smrti. A tak aj po 20 rokoch sa jeho rodina domáha nového vyšetrovania.
