Zjednotil mongolské kmene a vytvoril najväčšiu suchozemskú ríšu v dejinách. Podľa antropológa Jacka Weatherforda žije aj dnes polovica ľudstva na území, ktoré kedysi ovládali Mongoli. Zakladateľ tejto ríše Džingischán zomrel pravdepodobne 18. augusta 1227, pred 780 rokmi.
Džingischán sa narodil pravdepodobne v roku 1162 ako syn jedného z malých klanových náčelníkov. Dostal meno Temüdžin. Mongolské kmene a ich susedia sa v tých časoch utápali v nekonečných krvavých sporoch. Bol ešte dieťa, keď mu zavraždili otca a zvyšok rodiny sa pretĺkal vo vyhnanstve.
Ako schopný vodca si však postupne podriadil Mongolov aj ďalšie stepné kmene. Medzi nimi Tatárov, ktorí tvorili významnú časť jeho vojska. Európa Mongolov poznala pod ich menom. Na sneme v roku 1206 mongolské kmene Temüdžina zvolili za veľkého chána. Vtedy získal meno, pôvodne vlastne titul Džingischán. Za dvadsať rokov si podmanil celú eurázijskú step od Tichého oceánu po Kaspické more. Jeho armády dobyli severnú Čínu, prevalcovali Kaukaz a Perziu, vtrhli do severnej Indie. V roku 1223 porazili pri rieke Kalka spojené vojská ruských kniežat a Kumánov.
Pohyblivosť a disciplína
Hlavnou silou Mongolov bola pohyblivosť a disciplína. Od mala boli vychovávaní pre lov a boj. Okrem kvalitných zbraní – najmä lukov – potrebovali už len dosť náhradných koní, aby ich mohli striedať. Rýchlo prekonávali obrovské vzdialenosti, a udreli na nepripraveného nepriateľa. Každé porušenie disciplíny sa trestalo smrťou.
Ich armáda bola dobre organizovaná podľa desiatkového systému. Dokázala zložito manévrovať na bojisku podľa pokynov prenášaných vlajkami či ohňovými signálmi. Mohla sa preskupovať, ustupovať a znovu útočiť, až kým protivník podľahol.
Mongolské výpravy boli mimoriadne ničivé, vyžiadali si milióny životov. Teror, ktorý rozsievali, bol zväčša pragmatický. Protivník mal byť ochromený strachom, aby sa nezmohol na odpor. Vnútorne ho oslabili tým, že ničili jeho infraštruktúru vrátane v Ázii dôležitých zavlažovacích kanálov. Úmyselne vyvolávali hlad a nepokoje.
Ak sa nejaké mesto odmietlo poddať, jeho obyvateľov často do posledného vyvraždili či odvliekli do otroctva. Keď sa vzdali, bez ďalších represií ich začlenenili do ríše.
Moderná ríša
V poslednom čase aj západní vedci zdôrazňujú druhú, prívetivejšiu tvár Džingischánovho diela. Považujú ho za organizačného génia. Jeho ríša bola na svoj čas prekvapivo moderná.
Vytvorila obrovskú oblasť voľného trhu, ktorá po stáročia nemala obdobu. Obnovila obchodovanie po Hodvábnej ceste, a umožnila kultúrnu výmenu medzi Čínou a Európou.
Prostredníctvom Mongolov Európania prevzali nielen pušný prach, ale aj kompas či dokonca nohavice. V ríši vládla náboženská sloboda, pevné zákony, funkcie sa rozdeľovali podľa schopností a nie podľa pôvodu.
Džingischán osobne viedol do poslednej chvíle vojenské výpravy. Vládca jazdcov zomrel asi po zraneniach, čo utrpel pri páde z koňa. Aby mu zaistili posmrtný pokoj, uložili ho Mongoli do nenápadného hrobu.
Podľa legendy povraždili vojaci otrokov, ktorí pohreb pripravili, týchto vojakov povraždili ďalší vojaci, ich ďalší, až okrem úzkej rodiny nezostal nikto, kto miesto hrobu poznal. Dodnes ho archeológovia márne hľadajú.
U nás sa nezdržali
Mongolské výboje pokračovali aj po Džingischánovej smrti. V roku 1241 vtrhli pod vedením jeho vnuka Batua do strednej Európy a pobili uhorské aj poľsko-nemecké vojská. Voľba nového veľkého chána ich postup zastavila, vrátili sa do stepí a naše územie neobsadili.
Najväčšiu rozlohu ríša dosiahla za vlády Džingischánovho vnuka Möngkeho. Patrila k nej Kórea a Čína, dnešný Irak a Írán i väčšina ruských kniežactiev. Po Möngkeho smrti v roku 1259 sa začala rozpadať na územia Džingischánových vnukov. Najznámejšími boli štát Zlatej hordy na západe a Čína ovládaná chánom Chubilajom, hostiteľom Marca Pola.
