Výlety turistov na severný pól po morskej hladine dnes už nie sú ničím výnimočným. Nebolo to tak vždy. Prvým ľadoborcom, ktorý sa prebil ľadovou krajinou, bola sovietska Arktika pred 30 rokmi. Najsevernejší bod našej planéty dosiahla 17. augusta 1977.
Arktika bola druhým ľadoborcom s atómovým pohonom, ktorý vo vtedajšom Sovietskom zväze vyrobili. Prvým bol - ako inak - ľadoborec Lenin z roku 1959.
Oranžový kolos
Arktiku, tento 140-metrový oranžový kolos, široký 30 metrov a vysoký 17 metrov, poháňal atómový turbomotor rýchlosťou okolo 30 km/hod. Vyrobili ho v Petrohrade (vtedajšom Leningrade) v roku 1974. Oproti prvej generácii mal niekoľko zlepšení, napríklad bezpečnejšie uloženie atómového pohonu a lepšiu manévrovaciu schopnosť.
Hlavným cieľom Arktiky nebol polárny výskum. Úlohou ľadoborcov je preraziť cestu lodiam s nákladom na zamŕzajúcich trasách. Rusi ich majú neúrekom, vyskytujú sa od Severnej morskej cesty až k Čiernemu moru. Symbolický „výlet“ na pól bol názornou ukážkou toho, kam si vtedajší zázrak lodnej techniky so skúsenou posádkou trúfne doplávať.
Arktika vyplávala z Murmanska k Novej Zemi 9. augusta. Na palube boli okrem posádky vedci najrôznejších odborov. Na pól doplávali za sedem dní a osem hodín. 17. augusta o štvrtej ráno moskovského času mohol kapitán Kučijev vydať povel na prípravu šampanského a kaviáru v rámci nevyhnutnej malej oslavy.
Nasledovalo rovnako nevyhnutné vztýčenie sovietskej zástavy na desaťmetrovej tyči. Počas pätnásťhodinového pobytu na póle vedci urobili niekoľko meraní. Na záver spustili na dno Severného ľadového oceánu kovovú plaketu so znakom ZSSR, zemepisnými súradnicami, názvom ľadoborca a dátumom.
Ako na vzduchovom vankúši
Expedícia trvala takmer mesiac. Ľadoborec preplával 3 852 morských míľ (morská míľa má 1,85 kilometra), z toho približne tretinu v skutočne ťažkých podmienkach „večných“ ľadovcov. Ako lámanie ľadov vyzerá, priblížili v knihe dvaja účastníci, V. Spičkin a V. Šamonťjev: „Ľadoborec láme ľad svojou hmotnosťou. Čím je ľad pevnejší, tým väčšia časť ľadoborca sa naň musí vyšplhať, pričom miesto zlomu sa premiestňuje od provy do stredu lode. Pri lámaní veľmi pevného ľadu však trhliny dlho nevidno. Vytvára to fantastický pocit, ako keby celý ohromný ľadoborec kĺzal po ľade ako na vzduchovom vankúši. Tichý plavný pohyb, pri ktorom pred provou nevidíte ani trhliny, ani fontánu tryskajúcu z pukajúceho ľadovca, vytvára ilúziu, že za loďou nemôže byť nič okrem ľadu. No pohľad dozadu ukáže, že sa v ľade rozširuje zvyčajný kanál temnej vody.“
Päťkrát zo Zeme na Mesiac
Arktika, ktorá jeden čas niesla meno sovietskeho vládcu Leonida Brežneva, je súčasťou ruského námorníctva dodnes. V roku 2005 sa stala prvým atómovým ľadoborcom, ktorý preplával celkovú vzdialenosť milión námorných míľ (1 852 000 kilometrov), čím takmer päťkrát prekonala vzdialenosť zo Zeme na Mesiac.
Pred necelým rokom osádka Arktiky zachránila vedeckú expedíciu Ruskej zemepisnej spoločnosti, ktorej sa pri hľadaní zvyškov plavidla legendárneho Willema Barentsa v oblasti Novej Zeme pokazila loď. „Siedmeho októbra na palubu ľadoborca prijali členov expedície, ich majetok a psa,“ napísali vtedy lakonicky ruské Izvestija.
Pred pol rokom vypukol na Arktike požiar, ktorý zničil tri kajuty, atómové zariadenia však našťastie zostali nedotknuté. Námorníkom však asi bolo poriadne horúco. Horúco bude aj na póle. Dnes vieme, že tamojší ľad nebude večný. Podľa predpovedí klimatológov sa má okolo roku 2040 v lete roztopiť načisto. Keďže pod pólom v hĺbke viac ako 4-tisíc metrov je obrovské nerastné bohatstvo vrátane ropy a diamantov, môžeme očakávať zvýšený záujem zainteresovaných. Rusi už pod pólom boli (opäť prví a nechali tam zástavu); teraz k pólu smeruje dánska výprava, svoje záujmy tam budú brániť Američania, Kanaďania, Nóri...
Časy romantických severných výprav na vzduchovom vankúši nenávratne odchádzajú do minulosti.
