Škótskeho kráľa MacBetha poznáme z Shakespearovej tragédie ako mocibažného vraha a uzurpátora trónu. Historický MacBeth však bol skôr obľúbený a úspešný panovník, ktorého smrťou 15. augusta 1057 sa podľa mnohých končí obdobie vlády Keltov v Škótsku.
MacBeth Mac Findlaech sa narodil v roku 1005. Väčšina Škótska vtedy patrila ku kráľovstvu Alba, ktorému vládli králi sídliaci v Scone.
Funkcia kráľa však nebola dedičná. Gaelské - keltské - právo neuznávalo zásadu primogenitúry (prvorodenectva), ktorá sa postupne presadila vo väčšine európskych krajín a platila už aj v susednom Anglicku. Podľa nej sa právoplatným kráľom vždy stal najstarší syn predchádzajúceho panovníka.
V Škótsku však mohol panovník nástupcu nanajvýš navrhnúť. Kráľa volilo zhromaždenie náčelníkov klanov a duchovných. Príbuzenstvo s predchádzajúcimi vládcami sa síce považovalo za výhodu, rozhodovali však schopnosti kandidáta a podpora, ktorú si získal.
Jedným zo zdrojov neskoršej MacBethovej zlej povesti bol práve odlišný a nepochopený systém nástupníctva.
MacBeth mal na trón právo
Kráľ Škótska obvykle pochádzal z rodu vládnuceho provincii Atholl a jej klanom. Nárok na tento post však vznášal aj mocný konkurenčný rod z provincie Moray. MacBeth bol synom vládcu z Moray.
V roku 1040 v bitke porazil a možno aj osobne zabil vtedajšieho veľkokráľa Duncana. Väčšina obyvateľov Škótska to pravdepodobne privítala. Duncan nebol príliš obľúbený ani uznávaný. Krajinu vyčerpávali vojny, ktoré viedol pre rozšírenie svojej moci a ktoré sa pravidelne končili jeho porážkou.
MacBeth mal podľa domácich zvykov na trón rovnaký nárok, ako Duncan. Obaja boli po matke vnuci predchádzajúceho kráľa Malcolma II. Jeho nárok bolo dokonca možné považovať za silnejší, lebo si za ženu vzal vnučku krála Kennetha III., ktorého pre zmenu násilím odstránil Malcolm II.
Súdobé pramene MacBetha za uzurpátora a tyrana nepovažujú. Väčšinou o ňom hovoria ako o dobrom a spravodlivom vládcovi. Svätý Berchan ho opisuje ako slobodomyseľného kráľa, počas vlády ktorého „prekypovalo bohatstvom Škótsko od východu na západ“.
Krajine MacBeth zaistil viac ako desať rokov bez vonkajších a vnútorných vojen, čo bolo na tie časy naozaj zriedkavé. O stabilite jeho vlády svedčí, že mohol nadlho odcestovať bez toho, aby ho niekto zvrhol. V roku 1050 ako prvý škótsky kráľ navštívil pápeža v Ríme.
Protivník z Anglicka
Pokoj však netrval večne. Duncanov syn Malcolm utiekol do Anglicka. Keď vyrástol, presvedčil hostiteľov, že má podľa nimi uznávanej zásady primogenitúry nárok na škótsky trón. Po niekoľkých neúspešných pokusoch dokázal MacBetha s pomocou anglických vojsk v roku 1057 poraziť a zabiť.
Stal sa škótskym kráľom Malcolmom III., od ktorého odvodzuje svoj pôvod a tým aj nárok na trón väčšina neskorších škótskych panovníkov. Vrátane rodu Stuartovcov, ktorý v roku 1603, za Shakespearovho života, zasadol aj na anglický trón.
MacBethov posmrtný život názorne dokazuje platnosť príslovia, že históriu píšu víťazi. Aj keď bol pôvodne v očiach väčšiny Škótov uzurpátorom Malcolm III., ktorý s cudzou pomocou zvrhol právoplatne zvoleného panovníka, postupne sa roly vymenili.
Neskoršie kroniky už za uzurpátora považujú MacBetha a smrť Duncana označujú za vraždu dobrotivého kráľa. Napokon aj MacBethovu manželku, o ktorej súdobé pramene neuvádzajú nič zlé, pretvoria na krvilačnú Lady Macbeth, ktorá to vlastne všetko spískala.
Chcel sa zavďačiť kráľovi
Shakespeare napísal svoju tragédiu podľa anglických diel zo 16. storočia, ku ktorým mal prístup a v ktorých už MacBeth figuroval ako zločinec. Chcel sa navyše zavďačiť svojmu patrónovi, kráľovi Jakubovi I. Stuartovi. Ak by aj mal objektívnejšie informácie, umelecká nezávislosť sa vtedy veľmi nenosila. Ťažko mohol predložiť iný než oficiálny výklad dejín.
Škótsky historik Peter Berresford Ellis naopak MacBetha považuje za posledného veľkého gaelského vládcu Škótska. S nástupom Malcolma III. prichádzajú k moci noví králi, ktorým boli bližšie anglo-normanské ako keltské zvyky a otvorili cestu k poangličteniu Škótska.
