Úzky pás krajiny pozdĺž čiernomorského pobrežia, s plážami striedavo prerušovanými mandarínkovými hájmi a zasneženými vrcholkami Kaukazu v pozadí. Okrem mandarínok sú tu ešte Abcházci. Vlastne sú tu predovšetkým. Včera uplynulo 15 rokov, čo ich obsadili gruzínske vojská.
Abcházci sa domnievajú, že tento malebný kúsok krajiny patrí im a nikomu inému. Lenže majú smolu. Majú svoje presvedčenie a sú úplne osamotení.
Abcházci argumentujú, že za komunistickej éry bola z vôle sovietskeho vodcu Josifa Stalina Abcházska sovietska republika zmenená na autonómiu patriacu pod správu Gruzínska. Od tej chvíle ich vraj Gruzínci utláčajú. Gruzínci z toho istého obviňujú Rusov. Je to máličko začarovaný kruh.
Koľaje, ktoré zavinili vojnu
14. augusta roku 1992 vtedajší gruzínsky minister obrany Tengiz Kitovani prikázal elitnej Národnej republikánskej garde obsadiť pás krajiny od hraničného prechodu s Ruskom na Rieke Psou až po most cez rieku Inguri. Oficiálnym dôvodom bola ochrana strategickej železnice vedúcej z Ruska do Zakaukazska, ktorú ktosi vyhodil do povetria.
O klasickú inváziu zo strany Gruzínska nešlo. Pretože tak podľa Tbilisi, ako i podľa medzinárodných dohôd Abcházsko bolo de jure, a do 14. augusta 1992 i de facto, súčasťou Gruzínska.
V priebehu prvých hodín vojny nespočetné abcházske dobrovoľnícke oddiely dokázali zadržať gruzínskych vojakov na fronte dlhom 253 kilometrov. Okrem iného, zásluhu na tom má nielen bojovnosť Abcházcov, ale i to, že Gruzínci sú zlí vojaci.
V januári 1992 slávny sovietsky minister zahraničia Eduard Ševardnadze uskutočnil veľký comeback a zvrhol gruzínskeho prezidenta Zviada Gamsachurdiu. Ten v lete stále ešte vzdoroval na západe krajiny pri hraniciach s Abcházskom.
V marci sa začalo strieľať v ďalšej gruzínskej autonómii Južnej Osetii.
Velenie gruzínskej armády bolo rozdvojené. Situácia bo– la zamotaná a krajne výbušná. Gruzínci ani nevedeli, na ktorý front poslať svojich zlých vojakov skôr. Pre Moskvu to bola skvelá východzia pozícia.
Na území Abcházska mali Rusi vojenskú základňu. I keď sa do vojny oficiálne nezapojili, boli ich stopy na oboch stranách konfliktu.
Keď Abcházci bombardovali gruzínske tanky v abcházskej metropoli Suchumi, bombardovali ich z lietadiel, ktoré dovtedy nemali.
Boli to ruské lietadlá a piloti tiež. Len vďaka konfliktu, ktorý sa začal v ten slnečný deň a neskončil sa prakticky dodnes, môže Rusko v Abcházsku mať dnes svoje vojská vymenené za mierové jednotky.
Ľudia, čo pískajú
Krvná pomsta spôsobuje na Kaukaze i z krátkych vojen večné konflikty. Abcházci ako odpoveď na gruzínsky vpád vyhnali z honosných víl na „svojom“ pobreží vyše 300–tisíc Gruzíncov, z ktorých tak vytvorili večných utečencov. Gruzínski vojaci ešte predtým stačili vypáliť domy mnohým Abcházcom.
Podľa oficiálnych gruzínskych údajov počas štrnásťmesačného konfliktu zahynulo tri a pol tisíca gruzínskych vojakov a vyše sedemtisíc civilistov, väčšinou Gruzíncov. Abcházci k týmto stratám ešte pridávajú tritisíc mŕtvych partizánov. Keď Abcházci hovoria, vydávajú občas zvuk podobný pískaniu. Je to lahodiace uchu. Abcházcov je však málo. Demografi dokonca tvrdia, že 90–tisíc obyvateľov znamená pre etnikum stav krajnej núdze a signalizuje to blížiaci sa koniec, ktorému sa tak nesprávne hovorí asimilácia. Alebo rozplynutie v dave silnejších jedincov.
Hrôza z rozplynutia
Práve hrôza z rozplynutia priviedla malý kaukazský národ na vojnové rázcestie. Stojí zato i padnúť, lebo je to obeť v mene prežitia budúcich pokolení, ktoré sa chcú dorozumievať pískaním, a nijakokoľvek po rusky alebo po gruzínsky. Lenže, ako to už s malými národmi býva, naleteli, boli oklamaní, a postupne sú požieraní svojimi väčšími susedmi.
Na konci vojny odišlo z Abcházska 65 percent ich obyvateľov. Väčšina z nich boli Gruzínci. Pár desiatok tisíc Abcházcov zostali s pocitom vyhranej vojny s ruskými mierotvorcami sami. Veria, že sa im pod Moskvou bude dariť rozvíjať svoju kultúru lepšie a slobodnejšie, než pod Tbilisi.
