Najstarší syn kráľovnej Viktórie nemal nikdy dosiahnuť kvality svojho otca princa Alberta. Známy bonviván a hedonista prežil väčšinu života v tieni matky. Napriek opletačkám na súdoch sa stal prvým konštitučným monarchom, ktorý oficiálne uznal úrad premiéra a zblížil Londýn s Parížom. Na trón čakal najdlhšie v celej histórii monarchie. Za kráľa Eduarda VII. ho korunovali 9. augusta 1902, pred 105 rokmi.
V prvých rokoch dvadsiateho storočia ho svet poznal pod prezývkou „strýčko Európy“, Angličania mu nepovedali inak ako Bertie a pre Francúzov bol „mierotvorcom“. Aj keď pobudol na tróne len deväť rokov, jeho šarm, zmysel pre humor a vrodený takt z neho urobili vládcu, na ktorého sú Briti dodnes hrdí. Na začiatku však vyzeralo všetko inak.
Spoločenský Bertie
Albert Eduard prišiel na svet v roku 1841 ako prvý syn kráľovského páru, a teda následník trónu. Žiadne vlastné záujmy a plány, len striktná disciplína. Aby kráľovná Viktória uchránila syna pred osudom jeho „nemravných“ strýcov, z ktorých jej obzvlášť Juraj IV. ležal v žalúdku, kládla na Alberta už od detstva vysoké nároky. „Ani jeden z vás nemôže byť nikdy dostatočne hrdý na to, že je dieťaťom otca, pre ktorého sú aj slová ako úžasný, veľkolepý a bezchybný prislabé,“ napísala Viktória synovi o jeho otcovi, ktorého bezvýhradne obdivovala.
Bertie rýchlo pochopil, že sa nikdy k ideálu otca nepriblíži, a rovnako rýchlo sa o to aj prestal snažiť. Bol urážlivý, neposlušný a bezočivý. Jeho učitelia ho neoznačovali za práve najusilovnejšieho študenta, ale rozpoznali jeho ľudské kvality. Mladý princ mal vynikajúcu pamäť, bol spoločenský, lojálny a všímavý. Na matku tým však dojem neurobil.
Jeho žoviálnosť však ocenili v zahraničí. Cesta po Severnej Amerike v roku 1860 bola obrovským úspechom. V Montreale slávnostne otváral most Victoria Bridge a v Ottawe položil základný kameň kanadského parlamentu.
Alexandra a tie ďalšie
Bohémstvom a humorom si hneď získal davy, ktoré ho vítali v každom meste. V newyorskom kostole Trinity Church aj vďaka nemu po prvýkrát od roku 1776 zneli modlitby za britskú kráľovskú rodinu.
Mladý Eduard sa zákonite dostal do pozornosti žien. Aj preto ho matka poslala o rok neskôr na vojenské manévre do Nemecka, kde mal byť predstavený dánskej princeznej Alexandre. Eduard však mal inú predstavu o vzťahoch k ženám. Jeho reputáciu playboya definitívne potvrdila aféra v Írsku, kde ho jeho otec načapal vo vojenskom stane s herečkou Nellie Clifdenovou. Keď krátko po tom zomrel na týfus, Viktória pripisovala vinu na jeho úmrtí aj Bertiemu.
Sobáš s Alexandrou v roku 1863 bol pre Eduarda skôr povinnosťou. Už čoskoro totiž v jeho náručí skončili viaceré ženy a mnohí jeho pôžitkársky spôsob života pripisovali faktu, že pri čakaní na trón nemal nič iné na práci.
Na zozname jeho mileniek sa ocitli mená známych dám, akými boli herečka Sarah Bernhardtová, lady Jennie Churchilová (áno, matka Winstona) či kráska Alice Keppelová. Jej prapravnučka Camilla Parker Bowlesová oveľa neskôr rovnako uspela u princa Charlesa.
Eduard sa stal náruživým fajčiarom cigár, švihákom, ktorý zavádzal nové módne trendy a vášnivým kartárom. Populárna námornícka rovnošata pre deti sa stala módnym hitom po tom, ako sa v nej štvorročný Eduard objavil v roku 1846 na portréte od Winterhaltera. Oveľa neskôr spopularizoval tvíd aj nezapínanie spodného gombíka na saku sa rovnako pripisuje jemu.
Kráľ žije!
V januári 1901 kráľovná Viktória skonala. Keď Eduard prevážal jej telo z ostrova Wight, na ktorom zomrela, všimol si, že na kráľovskej flotile veje štandarda len na pol žrde. Keď chcel vedieť prečo, kapitán odpovedal: „Kráľovná je mŕtva, pane.“ „Ale kráľ žije,“ odvetil nazlostene. O tom, že svojim rodičom ani po smrti nechcel dovoliť zasahovať do svojich rozhodnutí, svedčí aj výber jeho kráľovského mena. Namiesto Alberta po otcovi sa rozhodol pre svoje druhé meno Eduard.
Po korunovácii využil všetky diplomatické schopnosti na to, aby Britániu priblížil viac ku kontinentálnej Európe.
Po vôbec prvej návšteve britského panovníka u pápeža v Ríme v roku 1903 podpísal o rok neskôr vo Francúzsku dohodu, ktorá ukončila anglo-francúzsku rivalitu v koloniálnej Afrike. Aj keď doma bol poslednou baštou proti úplnej demokratizácii a blokoval viaceré reformy, svojou nenútenou prirodzenosťou a šarmom pripravil monarchiu na reformné dvadsiate storočie.
