Štáty sa udržujú tými princípmi, na základe ktorých vznikli - táto zásada bola hlavným mottom vlády prvého cisára Rímskej ríše, ktorý nepochádzal z Itálie. Držal sa jej celých dvadsať rokov, kým stál na jej čele.
Princípy bola dva. Rím vznikol pomocou výbojov a udržal sa dodržiavaním práva, ktoré sám vytvoril, a ktoré pomohlo k tomu, že ostatní ho rešpektovali. Cisár Marcus Ulpius Traianus zomrel v auguste roku 117 n. l. - pred 1890 rokmi.
Traianus zomrel na výprave do Indie, ktorú sa podľa svojho vzoru Alexandra Veľkého rozhodol dobyť. Nepokoje v provincii Kyrenaike a v severnej Mezopotámii ho prinutili k návratu. Po ceste od vyčerpania ochorel a jeho túžba zomrieť v Ríme sa nesplnila.
Zanechal svojmu nástupcovi cisárovi Hadrianovi ríšu, ktorá sa rozkladala na troch svetadieloch - od Atlantiku po Indický oceán. Okrem Indie a Číny neexistovala civilizácia, ktorej by sa rímska moc nedotkla.
Cesta na trón
Na trón sa dostal Traianus v roku 98 vďaka tomu, že si ho adoptoval jeho predchodca cisár Nerva. Ten si všimol vojvodcovské schopnosti veliteľa armády a miestodržiteľa Germánie, najmä jeho obľúbenosť medzi vojakmi. Senát Nervovo rozhodnutie podporil a armáda ho, samozrejme, len uvítala.
Hoci pochádzal z hispánskeho mesta Italiky, výchovou bol Riman. Mal dostatočné znalosti z filozofie, a kedže vyrastal v armáde, bol vynikajúci vojak.
Traianus skoncoval s defenzívnou politikou svojich predchodcov a stavil na armádu, ktorú pripravil na nové výboje. Armáda skvele splnila jeho ciele. Ako prví prišli na rad Dákovia, ktorí ríšu oslabovali (Rím im dokonca platil poplatky) a chceli sa spojiť s Partmi.
Rozviedka, ktorej venoval Traianus mimoriadnu pozornosť, ho na tajné rokovania upozornila. Preto sa s armádou vypravil k dolnému Dunaju a v roku 101 vyhral proti kráľovi Decebalovi prvú bitku. Získal časť územia. Ďalšie vojny s Dákmi v roku 105 a 106 dokončili započaté dielo. Provincia Dácia sa stala pevnou súčasťou ríše.
Ochrana hraníc
Traianus zabezpečil aj hranice ríše. Je tvorcom systému vojenských staníc na jej severovýchode, ktoré bránili prenikaniu barbarov na rímske územie. Pevnosti a podľa potreby aj silné hradby sa budovali všade, kde hranicu barbari často ohrozovali.
Traianus vedel, že Parti sú nespoľahlivý sused, a preto zamieril na Blízky východ. Medzitým dobyl arabskú Petru a Bostru. Arméniu, hoci bola pod ochranou Ríma a platila dane, Parti stále ohrozovali, preto ju ovládol a pripojil priamo k ríši.
V roku 115 dobyl Babylon. Dobyl aj hlavné mesto Partov Ktésifón pri dnešnom Bagdade. Tak sa dostal k smaragdovým vlnám Perzského zálivu. Ríša v roku 114 nadobudla najväčší rozsah.
Domáca politika
Aj keď sa počas svojej vlády väčšinu času zaoberal výbojmi, nikdy nepodceňoval vnútorné pomery v ríši. Vytvoril precedens dnešnej senátorskej imunity, senátorom sa zaviazal, že ich nebude trestať, aby proti nemu zbytočne neintrigovali. Upevnil poriadok v štátnych financiách, štátne peniaze naozaj nemrhal.
Podporoval siroty aj nemajetných. Oblúky vďačnosti Trajánovi stoja dodnes v Benevente a Ankone.
V Ríme stojí pamiatka na víťazné ťaženie Trajána na fóre, ktoré nesie aj jeho meno. Stĺp vysoký 36 metrov je vyzdobený špirálovým reliéfom, na ktorom je 2500 postáv na večnú pamiatku Trajánovho víťazstva nad Dákmi. Kresťania však cisárovu sochu zamenili za sochu apoštola Petra.
Veľkosti Trajánových činov to neubralo. Jeho nástupca, cisár Hadrianus, sa obrátil na severozápad smerom k Británii, ale udržal aj dobyté územia na východe ríše. Rešpektoval aj Trajánov finančný systém. Ríša prekvitala.
