S chuťou karikoval zámožných ľudí, zbabelcov a lakomcov. Najznámejší francúzsky komik, celým menom Louis Germain David de Funés de Galarza, bol vlastne Španiel. Narodil sa 31. 7. 1914 a včera by sa dožil 93 rokov.
Funésov otec, neúspešný sevillský advokát, prišiel vo Francúzsku o majetok vďaka pochybnému obchodu s drahými kameňmi. Syna dal radšej do učenia. Louis pretrpel školu s pocitmi osamelosti a poníženia.
Riaditeľov kanárik
Mal sa stať kožušníkom, no vynikal v niečom úplne inom. Rozosmieval okolie imitovaním predavačov, smetiarov a kamelotov. Jeho kožušnícka dráha sa skončila skôr, ako sa začala. Predstavte si scénu ako z filmu. Unudený učeň Louis sa rozhliada, čím by si skrátil dlhú chvíľu. Pohľad mu padne na klietku s kanárikom. V tom zbadá na zemi povaľujúce sa kožušnícke špendlíky a prak. Viac mu netreba. Náhla inšpirácia vedie k tragickej smrti kanárika a učňa vyhodia zo školy. A ešte vtipná pointa - kanárik patril riaditeľovi školy.
De Funésovi komplikoval život španielsky temperament, zdedený po matke. „Poď ku mne, ty môj chrobáčik,“ volala ho milo, keď niečo vyviedol a za chrbtom držala tanier, ktorý sa po ňom chystala hodiť. Podľa Funésa mávala fantastické záchvaty hnevu, ktoré striedal smiech a nemala rada nezaujímavých ľudí.
Po vyhadzove zo školy sa nad nešťastníkom zľutoval jeden kožušník, za osem frankov denne mu ponúkol možnosť zbierať z dlážky špendlíky a ihly. No Louis radšej s kamarátmi hrával „námornícke bitky“, v ktorých mal jeden druhého zasiahnuť vedrom vody. Po tom, čo raz vodou „smrteľne“ zasiahol nič netušiaceho majstra, definitívne ako kožušník skončil. Po rokoch slávny komik vyhlásil: „Obdivujem remeselníkov! Keď robím film, pracujem ako remeselník.“
Šťastný v súkromí
Funésov život akoby bol plný gagov, ktoré neskôr majstrovsky preniesol do filmu.
Bavilo ho aj kreslenie. Aby sa uživil, bol pomocným účtovníkom, ale aj kresličom karosérií áut. Skúšal sa stať fotografom, no opäť to nevyšlo - do školského laboratória totiž hodil petardu a spôsobil požiar. Vyhral konkurz na aranžéra, zariaďoval výkladné skrine, no ani pri tom nevydržal dlho. Jeden voňavkár ho raz požiadal, aby vymyslel niečo originálne. Louis to pochopil ako výzvu. Jeho dvojmetrová pyramída z fľaštičiek s kolínskou sa však napokon zrútila. Živil sa teda ako barový pianista, mal výborný hudobný sluch.
V osobnom živote mu však šťastie prialo. Po krátkom nevydarenom manželstve sa de Funés zoznámil so ženou, ktorú do konca života nadovšetko miloval a tvrdil, že to vďaka nej je tým, kým je. „Je to ona, kto má dobré nápady,“ povedal o manželke.
Mali spolu dvoch synov - Patricka, ktorý sa stal lekárom, a Oliviera, ktorý často hrával s otcom - napríklad vo Fantomasovi, v Piti Piti Pa alebo v Grand restaurant pána Septima.
Bol pre mňa ako brat
Okrem výnimočného nadania na „šaškovanie“ Funésovi nič neveštilo kariéru filmovej hviezdy, prihlásil sa však do hereckého kurzu René Simona. Chcel si iba privyrobiť ako štatista.
Ani v kurze nepobudol dlho, no spoznal tu Daniela Gélina, ktorý mu otvoril dvere do sveta filmu. Funés hral asi v osemdesiatich filmoch, dlho bezvýznamné roly a až po desiatich rokoch kariéry získal hlavnú úlohu. Zažiaril v divadelnej hre Oskar, tá mu vraj zničila zdravie. V nej prvý raz vytvoril typ človeka, ktorý úplne stratil nervy. Postavu podnikateľa Barniera stvárnil aj vo filme. „Dokonale som sa do nej prevtelil, aby som zosmiešnil typy, ktoré sa považujú za vážne a chcú, aby ich druhí rešpektovali.“
De Funés vymyslel toľko vlastných gagov, že skončil ako skutočný autor hry. Konečne presadil svoj typ komiky. Pre film ho objavili režiséri Gérard Oury a Jean Girault. Úloha strážmajstra Cruchota zo známej série o žandároch zo St. Tropez mu sadla ako uliata.
Niektorí kolegovia Funésa označovali za neznášanlivého, podľa iných to bol milý človek. Michel Galabru, jeho „veliteľ Gerber“ zo žandárov, o ňom povedal: „Louis bol pre mňa ako brat. V rozpore s tým, čo hovoria niektorí ľudia, bol veľký profesionál, ktorý rešpektoval hercov všeobecne a svojich partnerov zvlášť. Bol to náš národný komik.“
Inšpirácia zo seba
„Prenechaj dôstojnosť hlupákovi a vyhral si!“ Nič necharakterizuje lepšie život a herectvo Louisa de Funésa, ako tento jeho výrok. Šialené grimasy a gestá. Funés hral celým telom. Bol plný nápadov. Scénu v Grand restaurant pána Septima, kde sa vďaka tieňu lampy premení na chvíľu na Hitlera, sám vymyslel.
Nachádzal inšpiráciu v sebe, lebo každý máme podľa neho v povahe aj zbabelosť, ale inšpirovali ho tiež seriózne sa tváriaci ľudia: „Vojde pán Niekto! A ako sa nesie! To ma dokáže rozosmiať.“
Cholerický komisár Juve bol vraj v súkromí miernym a tichým človekom. Jeho najväčším želaním bolo „robiť filmy, ktoré by rozosmiali deti a zároveň ich rodičov na tomto príliš smutnom svete.“ 27. 1. 1983 podľahol srdcovej príhode.
