V predposledný júlový deň roka 2007 tak prišla svetová kinematografia o dvoch velikánov uplynulých desaťročí - v pondelok ráno zomrel na ostrove Farö v Baltickom mori aj trojnásobný laureát Oscara, švédsky režisér Ingmar Bergman.
M. Antonioni sa narodil v meste Ferrara v talianskej provincii Emilia Romagna 29. septembra 1912. Po absolvovaní štúdia ekonómie na bolognskej univerzite pracoval ako filmový publicista a kritik, prispievateľ do celého radu talianskych periodík, vrátane Mussoliniho synom Vittoriom vydávaného magazínu Cinema. Práve za túto činnosť si neskôr vyslúžil nejednu ostrú kritiku,.
Popri získaní vedomostí z oblasti filmovej techniky v rímskych ateliéroch Cinecitta spolupracoval scenáristický s Robertom Rosselinim na predlohe filmu Un pilota ritorna a pôsobil ako asistent réžie pri nakrúcaní snímok I due Foscari režiséra Enrica Fulchignoniho i Les visiteurs du soir slávneho francúzskeho filmára Marcela Carného.
Antonioniho filmovým debutom bol krátkometrážny snímok Gente del Po, príbeh chudobných rybárov z povodia rieky Pád, na ktorom pracoval od roku 1943. Celovečernú hranú prvotinu nakrútil režisér v roku 1950 pod názvom Cronaca di Amore (Kronika jednej lásky).
Umelec bol v začiatkoch svojej filmárskej tvorby jedným z predstaviteľov talianskeho neorealizmu, od ktorého sa však už v rannej fáze svojej umeleckej dráhy odklonil. Už diela ako La Signora senza camelie (Dáma bez kamélií, 1953)), Le Amiche (Priateľky, 1955) a predovšetkým Il Grido (Výkrik, 1957) naznačili jeho mimoriadny talent. Antonioniho fascinovala problematika vnútorného odcudzenia a rozorvanosti hrdinov, o čom presvedčil v trilógii LďAvventura (Dobrodružstvo, 1960), La Notte (Noc, 1961) a Lďeclisse (Zatmenie, 1962).
V roku 1964 nakrútil režisér v taliansko-francúzskej koprodukcii s Monicou Vittiovou a Richardom Harrisom v hlavných úlohách svoj prvý farebný film Il deserto rosso (Červená pustatina), snímku, ktorú na MFF v Benátkach ocenili hlavnou trofejou Zlatým levom. Drámu o osamelosti mnohí považujú za akési vyvrcholenie predchádzajúcej trilógie.
Snáď najslávnejší filmárov opus Zväčšenina (Blow-Up) vznikol v roku 1966 na Britských ostrovoch a režisér do hlavných postáv originálneho príbehu obsadil tamojších hercov Davida Hemmingsa, Vanessu Redgraveovú, Sarah Milesovú a ďalších. Snímka bola prvou z trojice filmov v produkcii Carla Pontiho a patrí medzičasom medzi kultové diela XX. storočia. Podmanila si tak odbornú, ako aj laickú verejnosť a získala celý rad ocenení, vrátane dvoch nominácií na Oscarov v kategóriách najlepší film a najlepší scenár.
V roku 1970 nakrútil taliansky režisér v zámorí drámu Zabriskie Point, ktorá sa stala akousi poctou hnutiu hippies a ktorú preslávil aj mimoriadny soundtrack.
S nepochopením u čínskych úradov sa stretol filmárov dokument Chung Kuo, ktorý nakrútil režisér počas návštevy najľudnatejšej krajiny planéty v roku 1972. Čínska strana ho označila za antičínsky, antikomunistický a prezentujúci krajinu vo falošnom svetle.
V roku 1975 obohatil Antonioni všetkých stúpencov filmového umenia napínavým, ale filmovo mimoriadne zaujímavo spracovaným príbehom novinára, ktorý sa odhodlá prijať cudziu identitu v snímke Professione reporter (Povolanie: Reportér). V titulnej úlohe filmu, ktorý získal cenu Bodil pre najlepší európsky film, sa predstavil Jack Nicholson, jeho partnerkou bola Maria Schneiderová.
Umelca, ktorý sa sám označoval za marxistického intelektuála, postihla v roku 1985 mŕtvica, ktorá značne determinovala jeho ďalšie možnosti nakrúcania. Napriek tomu ešte nakrútil niekoľko prác, ktoré však v jeho diele nezohrávajú kľúčovú úlohu. Tým vôbec posledným bola spoluúčasť na projekte Eros (spoločne so Stevenom Soderberghom a Kar-wai Wongom) v roku 2004, teda v čase, keď mal Antonioni už 92 rokov.
Jeden z tvorcov, ktorý výraznou mierou prispeli k inovácii filmového jazyka, bol nositeľom Zlatého medveďa z Berlinale za film Noc, Zlatého leva z MFF v Benátkach za Červenú pustatinu i Zlatej palmy z MFF v Cannes za snímku Zväčšenina. Antonioni sa stal aj laureátom prestížnej Ceny Luchina Viscontiho (1976), Ceny Francoisa Truffauta (1991), Európskej filmovej ceny Félixa za celoživotné dielo (1993), Ceny Americkej filmovej akadémie Oscara za celoživotné dielo (1995), ako aj prvým nositeľom ceny San Marco z MFF v Benátkach za celoživotné dielo (2002). Jeho práce si odniesli však celý rad ďalších ocenení zo spomínaných filmových prehliadok, ako aj festivalov v Locarne, Kansas City, Montreale, Istanbule, či Valladolide.
